Pozor: Projekty sa na StartLabe zoraďujú podľa posledného prijatého daru. Ten váš je momentálne na úplnom konci. Nebojte sa, v poradí sa posunie hneď, ako získate svoj prvý dar.

Odmeny

Odmeny

O projekte

O projekte

Cieľ

Vytvoriť divadelný projekt s názvom Návrat Gesta, ktorý bude rozprávať o identite Slovákov. O vnímaní seba samého v priestore v ktorom žijem. O vnímaní sveta, ktorý je mimo nás a zároveň v nás. O viere Slovákov bez konkrétneho náboženstva. O duchovných hodnotách,ktoré tu boli ešte pred kresťanstvom.

Príbeh býva väčšinou vyrozprávaný slovami. Môj príbeh bude vyrozprávaný telom, kde namiesto slov budú hovoriť gestá v rukách.

Tento divadelný projekt bude vznikať žánrovo pohybovým divadlom. Hlavným pohybovým materiálom budú tanečné kroky z folklórnych regiónov Slovenska.

Projekt je zameraný na slovenský folklór plný živelnej energie,ktorá je prejave výrazná v spodnej časti tela. Chcem transformovať energiu z nôh do rúk a nájsť konkrétne symboly ,ktoré vyjadria otázky: Čo tu za sebou zanechávame ? Čo tu chceme skutočne zanechať ?

Prvá etapa tvorby pre zrodenie divadelného projektu Návrat Gesta bude výskum indického tanca Bharatanatyam priamo v Indii. Je to folklórny indický tanec, ktorý pracuje so sofistikovaným gestom v rukách .Gestá vysvetľujú rozprávanie bájnych legiend a duchovných textov ich indického náboženstva Hinduizmu.

Tak ako má slovenský jazyk spoločné znaky s jazykmi zo skupiny indoeurópskych jazykov, tak aj práca rúk a gesta, môžu podliehať určitým spoločným pravidlám.

Rozhodla som sa pre študovať Bharatanatyam ,ako zdroj materiálu na uvedomenie si tanečného gesta vo folklóre. Chcem priblížiť na čo gesto poukazuje , ako vznikalo a ako sa uchováva.

V druhej etape tvorby Návrat Gesta chcem nadviazať na nájdenie gesta v slovenskom folklóre. Ktorá bude prebiehať spoluprácou s folklórnými tanečníkmi jednotlivých regiónov Slovenska.

Začína prvá etapa výskumu,ktorou je moja cesta do Indie. Kde sa budem snažiť prežiť a učiť tanec Bharattanatyam a žiť v miestnej tanečnej komunite.A tak precítiť gesto ,aby som ho mohla prebudiť v Slovenskom folklóre a v živote Slovákov.

Projekt je zároveň výskum a teda časovo nepresný. Odlietam do Indie 30.5.2017 na necelý pol rok.Po návrate budem v hľadaní gesta pokračovať na Slovensku.Predpokladaný výsledok výskumu a tým premiéra Návrat Gesta je v lete 2020.


Prečo projekt podporiť?

Podporíte, aby korene folklóru mohli prežiť pre pokračovanie ďalších generácií.

Na čo sa peniaze použijú :

Časť peňazí pomôže pokryť náklady na letenku a časť na pokrytie štúdia.

Aby mohol byt slovenský folklór zachovaný nielen ako tanečná forma, ale ako nádoba,ktorá nesie duchovné dedičstvo.


Kto som?

Odkazy na krátke ukážky autorských a spoluautorských predstavení


Recenzie,ktoré vyšli :

http://operaplus.cz/festival-nulty-bod-2016-setkan...

http://www.divadelni-noviny.cz/nulty-bod-nezna-hra...

http://kultura.zpravy.idnes.cz/festival-nulty-bod-...

Novinky3

Dni plynú...

Update #3, 23.06.2017

Ďakujem novým podporovateľom a posielam ďalší report života v Indii.

Keď si predstavím, že v auguste 2016 som zadala do google teachers of Bharatanatyam in India. Napísala vyše pätdesiat emailov, ktoré začínali Hi , i am dancer and i am interesting about Bharatanatyam. Postupne som začala dostávať odpovede a začala selektovať podľa konverzácie cez email a podmienok. V decembri som si kúpila letenku do Madurai, pretože som stále nebola rozhodnutá či pôjdem do Chennai alebo Kollam, tak som si dala prílet v strede cesty. Keď sa objavila ponuka bývať v tom istom dome s učiteľom Bharanataym, rozhodla som sa ísť do Kollam. Dnes som tu , snažím sa asimilovať, učiť sa tanec Bharatanatyam a ušiť si tanečnú uniformu.

Začala som chodiť na kurz šitia. Moja guru šitia nerozumie anglicky a učím sa pozorovaním jej akčným strihaním látok a meraním miery. Má veselú dcéru približne v mojom veku, milú, guľatú. Sem tam pribehne aj z hŕstkou kamarátov urobiť si so mnou selfi a zoznámiť ma s nimi. Väčšinou nehovoria anglicky, predstavím sa ,,Ente pére Bora a postupne sa začnem pýtať ,,ninre pér entán? (aké je tvoje meno?) Predstavíme sa a potom už len usmievame po sebe. Niekedy sa cítim ako výstavný unikát na expozícií v múzeu a je to zábavné.

Čakám na dostavanie izby, kde budem bývať. Zatiaľ mám batoh zložený v detskej izbe, ktorá je teraz moja. Mojím príchodom sa rozhodli urobiť nadstavbu. Kde sa neskôr nasťahuje syn Karthik so svojou ženou s ktorou svadbu majú v septembri.

Z toho vyplýva, že ste neprispeli len na podporu môjho štúdia, a s ním súvisiaci projekt Návrat gesta. Ale podieľate sa taktiež, na príspevku pre vytvorenie domova pre novú indickú rodinu. Pretože z nájmu, ktorý platím sa kupuje materiál na dokončenie. Časť z neho ide pre pracovníkov, čo sem každé ráno o 9 hod prifrčia väčšinou po dvoch na jednej motorke. Vždy dvaja na jednu motorku. Čo je luxus, bežne vidím štvorčlennú na jednom skútriku alebo motorke ,niekedy ešte aj s bábätkom. Momentálne sa už piaty deň, čaká na pána, ktorý má dokončiť podlahu.

Chodím s mamou Ju do školy v ktorej učí, volá sa podľa prvého ministra Indie Jawaharallal Nehru. Budova je bývalí opustený britský dom, kde na toaletách nájdete mŕtve šváby. Druhé a tretie poschodie nemá žiadnu stenu, otvorený veľký priestor predelený závesmi. Takže naraz počujete šijacie stroje z flautami a do toho slovné pokriky Hastha yogi, ktoré nahlas vyslovujú detské hlasy na hodine yogi.

Ja som prvú hodinu v triede na prízemí so svojou guru Bharatanatymam .Zopakujem si kroky, ktoré som sa doposiaľ naučila. a ďalšiu hodinu smerujem na kurz šitia. Chodia tam ženy od zahalených tvári po western steal. Kresťanky, moslimky, hindky.

Keď bývate so svojou Guru- učiteľkou v jednom dome, naučíte sa omnoho viac. Pozorovaním ako sa správa nie len ako učiteľka ale i matka, domáca pani domu či manželka môžete vidieť ako svoj život tancuje. Dnes sme spolu vyrazili do školy na auto rikši. Po vyučovaní navštívili jej brata ,ktorý hovorí anglicky. Ten nás zaviezol do chrámu Krišny. Bola tam malá , krásna tieňom posiata záhrada s voňavými stromami jazmínu. Z tadiaľ sme sa pešo vydali do ďalšieho chrámu Hanumana -božstvo s opičou hlavou. Išli sme cez malé uličky, kde ste mohli nakúkať do príbytkov, pretože buď dvere nemali alebo plechový obdĺžnik ,ktorý slúžil ako dvere bol v tej chvíli odložený bokom. Boli to najlepšie uličky aké som tu zatiaľ videla. Stretli sme tam pána pracovníka, ktorý u nás pracuje na rekonštrukcii domu. Hneď zavolal vonka pred dom mamu, otca, brata, ženu s dvoma deťmi ,aby nás predstavil. I keď som tu už absolvovala niekoľko návštev od navštívenia dvojdňového bábätka v nemocnici jednej študentky mojej guru či nudnú návštevu s Karthikom u jeho učitela angličtiny v prístavnej štvrti Tangašeri. Toto spontánné stretnutie na ulici mi prišlo v niečom výnimočné. Nechýbalo veľa a podľa mňa by nás pozvali aj dnu. Ale mama guru mi chcela ukázať ešte další chrám Hanumana a tak zastavila auto rikšu, ktorá šľa okolo. Návšteva hinduistického chrámu je ako chodenie po neviditelných cestičkách od jedného domčeka k druhému s rôznymi božstvami. Vhadzovanie minci do pokladničiek pred domčekom, odriekanie jednotlivých mantier. Pri hlavnom domčeku komu je chrám zasvetený dostanete na lotusovom listi zopár kvetín a popol zmiešaný s prírodným farbivom. To si mate dať na čelo, ako symbol ochrany a kvety do vlasov.

V nedeľu som tu navštívila katedrálu, ktorá je blízko pobočky sestier misionárok Matky Terezy. Pred kostolom sa väčšina ľudí vyzuje, tak ako je to zvykom v hinduistických kláštoroch. Zaujímavé bolo vidieť ,zaujímavé bolo vidieť rozdávanie euchariestie, ktorú rozdával kňaz a jedna zo sestier mu pomáhala. Kňaz išiel najprv podať eucharistiu k zboru. Sestra sa ujala hlavného prúdu, kde sa zhromaždili len ženy. Keď sa kňaz pridal k rozdávaniu v hlavnom prúde nahrnula sa rada chlapov. Jedine pani kostolníčka sa postavila na koniec mužského radu. Gendrový rozdiel tu nikto v kostole od nich nežiada. No je silno zakódovaný vo väčšej časti populácie Indii, rozdiel medzi ženou a mužom tu je silný. To je asi jedna z vecí, ktoré mi chýbajú z Európy.

Trochu teórie Bharatanátyam/ Nasávanie pre projekt Návrat Gesta

Učím sa piatu zostavu Sarukkal Adavu dokopy je 13 základných skupín krokov – adavus. Každá skupina obsahuje určitú zostavu krokov založenom na spoločnom princípe. Napríklad, prvá skupina krokov Thadavu dáva dôraz na výrazné dupnutie na mieste, kde je dôležité aby zaznel výrazný zvuk kontaktu chodidla a zemi. Druhá skupina Nattu Adavu pracuje s dupnutím, ale už používa spodnú časť končatín na zmenu polohy tela, pričom telo ostáva na mieste. Tretia skupina pracuje už s presúvaním z miesta.4. mení sa horizontálna poloha tela. Po celý čas pri všetkých krokoch drží telo pozíciu Ardha Mandala čo je približne v 120 stupňovom pokrčení dolných končatín. Takže vnútorná a vonkajšia časť stehien neustále pracuje. 5.skupina Sarukkal Adavu pracuje s kĺzavými posunmi po podlahe, kedy si telo prvý krát oddýchne od Artha mandaly. Každá skupina krokov obsahuje 2-5 podskupín. Pri tom všetkom sa striedajú pozície naučených mudier. Niekedy sa menia spoločne obidve ruky do rovnakých mudier Samyutha Hastah, inokedy každá drží odlišné gesto jednej ruky Asamyuta hastah..

Bharatanatyam je zložitý systém presných pozícií. Presné kroky, presné gestá v rukách. Geometria v priestore.

Kameru síce nosím pri sebe. Ale vyťahujem ju len, keď cítim ,že je to vhodné pre ľudí ,ktorí majú byť v zábere .Zatiaľ tých pocitov bolo málo. Ich čas ešte príde. Preto posielam zatiaľ priestor samotný. Prvé video je záber z triedy v škole, kedy čakám na hodinu. Cez deň slúži ako detská škôlka, kde môžete deti nechať od 10hod-15hod. Väčšinou si prinesú vlastné jedlo a hračku. Inak im ostáva jeden hojdací koník, na ktorého sa stojí rada. Inak sa učia základné pojmy angličtiny od ľudského tela po zeleninu. Sem tam sa zjaví zelená jašterička ,ktorá pracuje v miestnosti ako deratizátor hmyzu.


Druhé video je náhľad do priestoru po skončení lekcii šitia.


Tretie video je pre zvedavcov, ktorí si chcú vyskúšať pohyblivosť vlastných prstov.



Byť členom indickej rodiny

Update #2, 13.06.2017

Ďakujem za nových podporovatelov. Posielam další report aj s malou ukážkou ako tu vyzerá určitá časť môjho dňa.

Rodina ma prijala ako vlastné dieťa. Po mojej dobrodružnej ceste, bude znieť táto správa menej dobrodružná. Keďže má rodina staršieho syna menom Karthik a jeho úlohou je ochranovať mladčšiu sestru Malu. Po mojom príchode zaujal post double ochrancu , dvoch sestier. Mňa a Malu.

Hneď po príchode mi daroval boxer na ruku. Zagúľala som očami a povedala to hádam nebude potrebné ,odmietla mať pri sebe tú vec. Povedal , že Kollam je kludné mesto ale nikdy nevieš koho stretneš na ulici. Tak pre istotu mi to napchal do kabelky so slovami, že by bol rád keby som to nosila pri sebe. Nosím ho v kabelke aj s benediktínskym krížikom a dúfam ,že ten boxer nepoužijem a krížik mi bude určitou ochranou. Zatiaľ som sa však sama na ulicu nedostala.

I keď v súčasnej Indii neexistuje podľa ústavy kastovný systém. Kastovné rozdelenie je pomerne vidieť živé ,uložené v mentalite a správaní ľudí. Žijem v štvrti rodinných domov , obkolesených kokosovými palmami plných indických vrán. Vzhľadom k tomu, že otec rodiny robí na policajnej stanici a Karthik ako dospievajúci chlapec prežil viacero bitiek, na ulici kvôli oškretému autu. Sa tu sama po ulici ešte nepohybujem. Tu je vraj bežné keď niekto oškrie niekomu auto, čo i len trochu, tak sa to väčšinou vyrieši tak ,že škodu zaplatí ten čo je silnejší. Poistku na auto si tu málo kto platí. Karthik ma zoznamuje s okolitými predavačmi ovocia a rodinou, susedmi a kamarátmi, čo žijú na okolo. Snaží sa ,aby sa informácia, že k nim prišla na dlhšiu dobu bývať biela tvár rozšírila. A ja sa mohla začať voľne pohybovať po okolí. Akceptujem , že neovládam malajlámštinu , ktorou tu hovorí väčšia časť ale taktiež tu je dosť možné nájsť anglicky hovoriace deti či dospelých. Závisí na koho narazíte. Blízko domu je jazero, kam sa mi nepodarilo ešte samej ísť. Verím ,že v ďalšej správe vám opíšem svoj zážitok o ceste k jazeru. Zatiaľ sa snažím byť trpezlivá, aby Karthikov plán zoznámiť ma s okolím netrval dlho a ja sa mohla voľne pešo pohybovať po okolí. Zároveň si pripomínať misiu cesty. Naučiť sa tancovať Bharatanatyam, a to si vyžaduje poctivý prístup každodennému učeniu a opakovaniu toho čo som sa naučila predchádzajúci deň. Chodím z Karthiom alebo ich mamou Ju na rodinné návštevy, kláštorné modlitby , nočné pozorovanie vĺn na pláži. Minule sme išli zaviesť Malu do internátnej školy do susedného mesta Pathanamthitta. Kde som mala možnosť vidieť dievčenské internáty na okraji mesta taktiež navštíviť miestne kino. Boli sme na akčnom filme s Tomom Cruisom Múmia. Film nestál za veľa. Samotným zážitkom bolo už to keď sa pre začatím filmu spustila hymna Indie. Celé kino sa postavilo a kto vedel spieval.

Počas filmu sa ozývali potlesky, keď sa divákom páčila určitá situácia. Trebárs keďˇ dá jedna z hlavných ženským postav facku Tomu Crousovi, začali tlieskať. V polovici filmu, keď letela guľka z pištole na Toma Cruisa, že ho zasiahne, film sa zastavil. Na obrazovke ostal akčný moment a v celom kine sa rozsvietilo, začala hrať veselá Indická hudba- prestávka. Trvala asi tak 15 minút. Skoro 90% divákov bola mužská časť, kde tu žena v doprovodu muža. Pár krát sa mi stalo, že mi pár chlapov zakývalo, sedela som vedľa Karthika, Malu a ich bratranca Aču .Napadlo ma im aj odkývať, lebo som mala svojho bodygarda vedľa seba, ale potom som sa radšej rozhodla reagovať bez žiadného kontaktu a jesť oriešky čo som mala.

Keď sme na ulici, tak sa usmievam po ľuďoch, hlavne po ženách, deťoch a starých ľuďoch. Niekedy sa môj úsmev opätuje, niekedy sa namiesto úsmevu zjaví prosiaca ruka. Tá je tu dosť častá. Zrovna včera sme boli na výlete vo vedľajšom meste Kochi. Bývalé portugalské mestečko má prístavné móle, čo je najnavštevovanejšia časť mesta. Kopec mladých dievčat-detí s bábätkami, starý ľudia obviazaný rôznymi tragickými až nereálnymi spôsobmi prosiaci o almužnu. Povedala som Karthikovi , pretože len on a trochu jeho sestra hovoria anglicky, že sa idem SAMA prejsť len po móle, za 10 min som späť. S mamou a ocom i keď niečo rozumejú anglicky sa dorozumievame ako indiáni. Pohľadmi , rukami a jednoslovnými slovami ako: yes no, take, eat no yes. Karthik súhlasil len s tým ,že pôjde so mnou, niekoľko metrov za mnou a vyskúšame , ako si viem poradiť keď ma niekto oslovi na ulici. No dobre, súhlasila som....

Ani nie po dvoch minútach ma zastavilo jedno dievča s dieťaťom a začalo pýtať money, money . Ja som mala pri sebe len jednu veľkú bankovku ,tak som jej dala žuvačky z pomarančovou príchuťou čo som mala pri sebe. No to nestačilo. Money money .Rozhodla som sa pokračovať a nevšímať si ju, no nedalo sa to. Začala som teda rozmýšľať ,že jej dám teda tú svoju bankovku čo mám. Ja mám problém z ľuďmi čo prosia na ulici aj na Slovenku alebo v Česku. Paralizujú ma určitou emóciou súcitu a ja ostanem stáť na mieste a premýšľam, pozerám sa na ňu. Ona stojí pre do mnou s dieťaťom ,ktoré vyzerá mimochodom spokojné štastné v tej chvíli no z očí dievčaťa ide priamy pohľad, daj mi, potrebujem. Chcela som už siahnúť po peňaženke, keď do toho prišiel Karthik zobral ma za rameno a šiel so mnou ďalej. Bol to jeho víťazný triumf, zachránil ma aby som neprišla o svoju veľkú bankovku. Nikdy im nedávaj peniaze, daj im radčšej jedlo. Zastavila som sa pri kukurici, ok, tak ja jej kúpim kukuricu. Nie kúpiš jej, uvidia to ostatný budú chcieť ,aby si kúpila aj im. Sú súčasťou žobráckej mafie, len sa na nich zarába. Karthik sa pustil do rozprávania. Hovoril že pre 10 rokmi si tu človek ani nemohol sadnúť na lavičku. Vraj tí ľudia ,keď majú dobrý deň, zarobia denne viac ako on za týždeň. Kradnú sa deti v Bengálsku a sú nútené žobrať na ulici. Ak chcem pomôcť , nech darujem peniaze na charitu alebo idem priamo tam a pomôžem s čím treba tam. No takýmto spôsobom len podporujem žobrácku mafiu. Ako náhle by sa tu objavili policajti, všetci by zmenili polohy z prosiacich ľudí na civilne pozície. Prosiť o peniaze na verejných priestoroch je zakázané. S prácou v štáte Kerala vraj nie je problém či máš školu alebo nie. Ak naozaj nemáš čo jesť, sú tu charity pre chudobných ,,harija,, boží ľud o ktorých sa postarajú. Moje pocity sú doteraz z toho zmiešané. Na jednej strane je dobré postaviť sa voči tomu racionálne, uvedomiť si čo sa deje v rámci celého štátu. Že sú ľudia, ktorým biznisom je určité neľudské manipulovanie vo svoj prospech .Na to aby sa to zastavilo alebo aspoň pokúsilo zminimalizovať je len nepodporiť, nedať peniaze takýmto ľudom prosiacich na ulici. Na druhej strane je emócia, ktorá prichádza cez toho človeka. Otvára otázku je ten to prosiaci súčasťou systému mafie. O čo prosia jeho oči sú to naozaj peniaze alebo prosba vysloboď ma z tohto zajatia?

Na výskume Návrat gesta sa pracuje...

S tanečnou hodinou som začala hneď prvý deň po príchode. Už mám za sebou zvládnutých prvých 28 Hasta mudras( gestá v rukách).Momentálne sa učím Samyutha mudras- mudry pre obidve ruky.

Celý tanec Bharatanatyam pracuje so striedaním pozícií mudier. Na začiatok je dôležité sa naučiť abecedu- mudry pre Baharanatyam

Tieto gestá slúžia na určitý druh koncentrácie cez uvedomovanie si určitých pozícií prstov na ruke. Je potrebné ich opakovať, pretože postupne sa napájajú kroky.

Ja sa učím kroky a mudry zároveň, a to moja učiteľka zvolila pomalí precízny prístup výuky. Taktiež som sa už zoznámila s Navarasou, cvičenie 9 emócií. Ktoré využíva väčšia časť tradičných foriem divadla a tanca v Indii. Toto cvičenie slúži na uvedomovanie a sebakontrolu dĺžky emócie, ktorá je pre mňa v divadle jednou z najdôležitých zdrojov pre vytvorenie divadelného zážitku . Emócia ako zdroj, videnia vnútorného sveta v každom z nás. Navarasa je pre mňa zaujimavé cvičenie ako mať kontrolu nad svojou emóciou a vedieť ju zintenzívniť alebo zminimalizovať. Tak aby mohol byť vnútorný svet herca či samotného autora odokrytým pre druhých.

Ostávajú necelé dva týždne do ukončenia kampane pre podporu projektu Návrat Gesta. Ak je možné pre vás rozžíriť,preposlať informáciu o tomto projekte ďalej ľudom ,ktorý by mali záujem tento projekt podporiť ,budem vám nesmierne vdačná!



Cesta...

Update #1, 04.06.2017

Chcem podakovať , všetkým svojím podporovateľom, čo sa odvážili podporiť Vznikajúci projekt Návrat gesta. Slúbila som zasielanie reportu, ako odmenu. Rada by som sa už v tejto chvíli, podelila o zážitok samotnej cesty.

Prestupy boli rýchle a bez kompliíkácií.

Sranda začala vstupom do Indie. Zobrala som si taxik, samozrejme ako biela tvar som to mala o polovicu drahšie.

Autá si jazdia ako chcú,bez pravidiel. Trúbia na autá ktoré idú oproti nim,pretože oni sami idú v protismere. Predbiehajúc nechľadiac na autá,ktoré idú oproti nim. Jedine čo rešpektujú na ceste sú kravy, ktoré sa volné precháchajô po ceste.

Taxikárovi som vysvetlila že mi ide autobus až po 3 hod v noci. Poprosila som ho aby ma odviezol na kludné miesto blízsko stanice, kde budem môcť počkať.

Ok,Ok. Odviezol ma priamo pred autobusovú stanicu, kde mi ukázal čakáreň 4 m krát 4m.Sedelo tam 6 chlapov. Mala som v sebe čerstvo prečítané informácie, Rough guides (turistického sprievodca). Konkrétne kapitolu o tom čomu sa majú ženy cestujúce po Indii samé, vyhýbať. A to : očným kontaktom s chlapmi, najlepšie ked je možnosť v čakárni sadnúť si k daľšej žene.Vraj biela tvár ženy,bez sprievodu chlapa u nich predstavuje uvolnené mravy západu. V guidovi sa písalo,vyhýbať sa priamému očnému kontaktu s chlapom a taktiež jeho blízskosti.Tak som sa hneď zvrtla a rozhodla,že tam čakať na autobus URčITE NEBUDEM!

Mala som vyše 12 hodín čakania na autobus, kedže bolo 15 hodín po obede a mne bus išiel v noci o hod 03: 20 min.

Vyšla som na prašnú ulicu,plnú áut a rikší. Bolo asi tak 36 stupňov. S veľkým batohom a taškou v rukách. Rozhodla som sa nájsť hotel. Cieľ bol, za rozumnú cenu sa dohodnúť odložiť si veci a počkať na vrátnici. Ako som sa vyhýbala autám, jeden chlápik prechádzajúc okolo sa ma končekmi prstov dotkol cieľom pohladiť ma po ruke. Prebehli mi zimomriavky po chrbte. Zrýchlila som,ani som sa neobzrela. V hlave som mala čerstvé informácie z guida : častým nenápadným obtažovaním, zvyknú byť nenápadné dotyky na ulici,vo vlaku,v davoch...

Keby som si toho giuda nečítala,možno by som to tak všetko neanalizoval a zachovala si väčší klud, ale ja som ho čítala!

V prvom hoteli,ktorý som navštívila bol chlap,ktorý nevedel ,nechcel rozumieť, že sa snažím nájsť len priestor ,kde by som si odložila batožinu a prečkala na vrátnici. Ponúkal mi izbu za 1000 ruplí,to sa mi samozrejme na Indiu pre mňa zdalo veľa. V prepočte je to okolo 360 kč. Další hotel ponúkal izby len od 1500 ruplí. Prechádzala som sa dlhou prašnou ulicou dobrú pol hodinu.Kým nevyskočil na mňa jeden zhrbený pán sediac na zemi. HOTEL?HOTEL? Come!Come!

Doviedol ma do hotela,kde opäť na vrátnici boli samí chlapi ktorý ma išli prebodnúť pohľadom, tentokrák len štyria.Už mi to bolo jedno,chcela som sa zložiť.Mali izbu za 550 rupli.Nastavila som v sebe Boru vojačku, jednala striktne.Jediný pohlad,ktorý som venovala bol pánovi recepčnému, s myšlienkami: ,,ak mi tú izbu nedáš,prinútim ťa niesť mi môj batoh a v rukách držať príručnú batožinu celou prašnou ulicou čo je pred hotelom, kým sa nerozplačeš,, . Dostala som izbu.

No ešte pred tým pán recepčný odo mňa požiadal pas. Povedal mi že potrebuje kópiu.Podal ju pánovi vedľa a ten si o do mňa vypýtal 50 ruplí. ,,Načo,, ? Spýtala som sa. Do toho pán recepčný povedal stačí 10 ruplí. Podala som im 10 ruplí, a šup. Ten pán odbehol do ulice s mojím pasom. Ostala som tam stáť a dúfala že sa vráti. Do toho mi, další pán zobral batožinu, že mi ukáže izbu. Spýtala som sa: ,,a pas,,? ,,PRINESIEME,,

Zbalila som si na Slovensku so sebou spacák a to bola najlepšia vec čo som si so sebou zobrala.Posteť bola zvláštne špinavá,umyvadlo hnedé a televízor mál len kanál s indickými telenovelami. Zložila som batožinu a vybehla von do ulíc pozrieť okolie.A cestou na vrátnici vyzdvihla pas.

Izbu som mala do ulice,takže som celú noc počula túrubenie rúšného mesta Madurai. Hluk a teplo mi nedovolili spať. Čítala som si turistického sprievodcu a snažila sa ním unaviť. Kontrolovala som neprestajne čas, koľko mi ostáva do odchodu autobusu. Posledný čas ,kedy som sa pozrela na hodinky bolo 01:45 hod. Povedala som si že mám ešte hodinku a par minút do autobusu. Zachvílu zbalím spacák. Namiesto toho prišla únava. Zaspala som.

Ked som sa zobudila,môj iphon bol vypnutý a ani keď som ho zapojila do nabíjačky, nechcel sa zapnúť. Nemala som pojem o čase ,chytila ma panika! Nestihnem autobus..

Rýchlo som sa pobalila,vybehla dole schodmi cestou som prekročila asi piatich chlapíkoch,čo len tak spali na zemi po chodbách hotela.

Prišla na recepciu, tam spali na zemi další štyria. Prekročila som ich a vybehla do ulice. Stanica bola blízsko cca 5 min. Dobehla som tam, s tým že ak som nestihla autobus pôjdem dalším za 12 hodín, čo jazdí po obede. V čakárni , ktorá mala 4 krát 4 metre spali dvaja chlapíci. Výpravca, ktorý o mne vedel, pretože som tam už bola cez deň mi ponúkol stoličku. Do odchodu autobusu ostávalo dobrých 20 min. Uf,sadla som si a čakala vo zvuku opäť trúbiacich áut a chrápaním dvoch mužov pri mojích nohách.

Päť minút pred 3:20 prišiel autous. Zdvihla som sa. NO, NO, Next. Sprievodca oznámil ,že tento autobus ide opačným smerom.

Ok ,tak čakám dalej v čakárni.Vedľa mňa si sadne sprievodca,vyloží nohy na stôl a behom minúty...chrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrrr.Zaspal.

Vyniesla som si stoličku von pred stanicu, sledovala ulicu. Ranný trh , nekonečný chod áut , ako keby šoféri nepotrebovali spánok a spiacích ludí pod autami,na chodníku a v čakárni.

10 min,pol hodina,hodina môj autobus nikde.V čakárni zvonil telefón, jeho opakovanie sa znásobovalo. Nikto ho samozrejme nebral.Všetci spokojne spali.

Ja som si v duchu hovorila,že som krava. Na čo som sem išla. Začína svitať. Super! Daľších 12 hodín čakania .Teploty 34-36 stupňov. Ľudí na ulici pribúdalo. Niekde z okolitých stromov spev ranných vtákov.

Čakám.

Sú 4 hodiny 47 min.

Pred čakárnou zastal autobus. Vyskočila som, kričím : ,,Kollam? Kollam? ,,.

Šofér mi naznačuje , aby som nasadla. Mala som kúpený lístok, vedeli o mne!

Ukazujem svojou pantomímou že si idem zobrať batožinu do čakárne. Vystupuje další šofér a ide so mnou do čakárne.

Zobrala som si batožinu a ten pán čo vystúpil z autobusu dá facku tomu pánovi čo spí s nohama na stole. Začne mu niečo vykrikovať, vysvetlujem si to ako: ,,Prečo nebereš ten telefón!,,

Nasadám a cestujem.

Po ceste použijem telefón lady čo sedí vedľa mňa. Rodina u ktorej mám bývať ma má čakať.Oznámim im ,že meškám.

Čakajú ma! Hurááá! Konečne sa dostávam do kludného domu s tanečným štúdiom na záhrade.

Podporovatelia23

Podporovatelia

O autoroch

O autoroch

Barbora  Debnárova

Barbora Debnárova

Absolventka MgA Akademie Muzickích Umení v Prahe ,katedra pantomímy

https://www.youtube.com/watch?v=OFY5eqOXUZg

https://www.youtube.com/watch?v=odl8XmFu7Is

https://www.youtube.com/watch?v=9TcjG8ZlokU&t=222s


Recenzie,ktoré vyšli :

http://operaplus.cz/festival-nulty-bod-2016-setkani-prvni/

http://www.divadelni-noviny.cz/nulty-bod-nezna-hranice-no-2

http://kultura.zpravy.idnes.cz/festival-nulty-bod-0ag-/divadlo.aspx?c=A160722_110137_divadlo_ts


Meno a priezvisko Barbora Debnárova

Kontaktujte autora



Odmeny (perks)

  • Zobraziť ostatné

Platba (payment)


5 € 5 000 €

Potvrdením údajov súhlasíte s pravidlami používania StartLab.sk

Kontakt