Kapitola siedma – Mi ha ha ha (Ak veríš, že o osude rozhoduješ ty, svojimi rozhodnutiami a činmi)

Dlhé ticho napokon prerušila Viki: „Tak, že by sme sa pustili do práce?“ položila otázku, no nečakajúc na odpoveď, namierila si to štvornožky k prekvapenému Leovi. Odtrhla rukáv z už bez tak dotrhanej košele a začala mu spevňovať zranenú nohu. Leo nechápal. „Veď som ti robil zle a skoro nás oboch zabil,“ zaerdžal a Viki, celkom, ako by mu rozumela, prikývla: „Hej, choval si sa ako somár, ale čo sa stalo, už sa neodstane a naspäť už to nevrátime. Zbytočne sa trápiť, tým čo bolo, dôležité je tu a teraz, no a naše tu a teraz si ty a tvoja zranená noha, ktorú musíme spevniť, lebo bez toho ťa hore nedostaneme.“ Zatiaľ čo Viki spevňovala Leovu poranenú nohu, Lucia prekvapene pozerala zhora a Leo sa zahanbene mračil, Veve začala chystať uzly na lane, aby tak vytvorila provizornú sedačku. Keď bolo všetko hotové, nasadila Veve Leovi provizorný postroj a zaťahala za lano, čo bol signál pre Luciu, aby pacienta vytiahla hore. Lenže nech sa Lucia snažila sebeviac, nevytiahla lano ani o centimeter. „Mihahaha,“ zaerďžala, čo by sa v reči poníkov dalo slušne preložiť ako „Nejde to“, ale ak by sme prekladali doslovne, znamenalo by to: „Leo, ty si taký somár, prečo musíš zakaždým vymýšľať a ja na to potom musím vždy doplatiť, ha?“ To posledné „ha“ bolo zreteľne zrozumiteľné aj pre obe dievčatá. Vyštverali sa po lane hore, skúsili zaň zaťahať, najskôr Viki, potom Veve, napokon spolu, ale Leo bol priťažký. „Úžasné, v škole ťa naučia milión nezmyslov a zbytočností, ale ako vytiahnuť zraneného poníka z jamy, to ťa nenaučia,“ skonštatovala položartom Veve a znovu sa zaprela do lana. „Mihahahaha“ zaerďžal Leo zdola, čo by sa dalo voľne preložiť ako: „Mi tie laná robia veľmi zle a aj tak ma hore nevytiahnete.“ To prvé „mi“ bolo zreteľne zrozumiteľné aj pre obe dievčatá. „Bunka, vybrané slová, kladka, fotosyntéza, násobilka, na čo mi to...“ „Počkaj, čo si to vravela?“ zarazila Viki svoju mladšiu sestru. „Násobilka?“ „Nieeeee, tá kladka, to by mohlo fungovať.

Kladka!“ zavelila Viki a nad jamou sa objavil jednoduchý, no dômyselný systém, v strede ktorého sa hrdo vynímalo koleso. Viki pozrela na lano, ktoré bolo na jednom konci upevnené k Luciinmu sedlu a konci druhom v ňom čakal Leopold, odviazala ho zo sedla a koniec prevliekla ponad koleso. Už-už sa na lano zavesila, keď sa ozvala Veve: „Ty? Prečo ty?“ Viki prekvapene pozrela na sestru. „Lebo som to vymyslela?“ opáčila a opäť sa naštelovala, že sa zavesí na lano a vlastnou váhou vytiahne Lea z jamy. „Ty si to vymyslela? Nebola som to náhodou ja, kto prvý povedal slovo kladka, ha?“ To posledné „ha“ bolo zreteľne zrozumiteľné aj pre oba poníky. Dievčatá sa začali o lano naťahovať, no vo chvíli, keď súboj vrcholil, ozval sa zdola dorantaný Leo: „Mi ha ha ha!“ Čo by sa voľne mohlo preložiť ako: „Baby jedny pobláznené! Veci, ktoré sa nám dejú, sú veci, ktoré potrebujeme, aby sme vyrástli. Aj keď sa nám javia ako problémy a trápenia. Kým túto situáciu nezvládnete, nikdy sa z tohto jablka nedostanete. A ani mňa nikdy nevyslobodíte z tejto pokašľanej jamy. Čomu na tom nerozumiete, ha?“ To posledné „ha“ bolo opäť zreteľne zrozumiteľné aj pre obe dievčatá. Zarazili sa. „Má pravdu,“ zašepkala Viki, je to presne také, ako s tým svietnikom. Veve prikývla. „Tak to skúsime spoločne?“ spýtala sa Veve staršej sestry nesmelo a tá k nej, na znak súhlasu, otrčila lano. Obe sa pevne chytili, lano si obtočili okolo zápästí a „Tak na tri! Jeden, dva, tri!“ Obe dievčatá sa celou váhou zavesili na lano. Kladka pozvoľna zafungovala, dievčatá začali klesať a Leo stúpať. Keď sa kdesi uprostred míňali, Veve by prisahala, že hral v jeho očiach šibalský úsmev. Čím hlbšie klesali, tým bola navôkol väčšia tma. Jama sa im teraz javila akási hlbšia. „Mi ha ha ha!“ ozvalo sa kdesi zhora zvítanie odlúčených poníkov, ktoré by sme mohli voľne preložiť ako „Jupí“ a dievčatá sa na seba usmiali. Tma zhustla natoľko, že si nevideli ani na špičku nosu a tým myslím nielen vlastného, ale aj sestrinho.

„Trvá to akosi pridlho, mám strach,“ zašepkala Veve a Viki ju pritisla k sebe práve vo chvíli, keď sa ich nohy dotkli zeme. Svet okolo sa roztancoval a roztočil, a krútil sa stále rýchlejšie a keď konečne zastal a oni otvorili oči, stáli pred svietnikom z jablka. Viki natiahla ruku so zapaľovačom smerom k jablku, no v poslednom momente, akoby si to rozmyslela. „Poď, zapálime to spolu.“ Teraz držali zapaľovač spoločne. „Šťuk...“

KO? NIE! C

Kapitola šiesta – Leo a Lucia (podľa Veve)

Leopold, alebo skrátene Leo, ako sám seba zvykol nazývať, mal odjakživa problém s prijatím vynútenej autority. V skutočnosti treba podotknúť, že problém v konečnom dôsledku nemal Leo, ale ten, kto slepú poslušnosť požadoval. Jeho sestra Lucia, ktorá samu seba nenazvala inak, než Lucia, bola na tom vo veci vynútenej autority o poznanie lepšie. Poslúchla prakticky vždy. V skutočnosti treba podotknúť, že v istom ohľade na tom bola horšie než Leo, keďže často robila veci, ktoré od nej požadovali druhí a pritom s nimi nebola stotožnená a robila ich proti svojej vôli. Zvykla sa sama na seba potom dlho hnevať. „Že ja krava vždy poslúchnem a nakoniec sa to aj tak obráti proti mne,“ opakovala si v duchu so zaťatými zubami a vôbec jej nevadilo, že v skutočnosti nie je kravou, ale poníkom.

„Tak teda poníky,“ zahlásila trochu neochotne Viki, ktorej motokáry stále pripadali ako lepší nápad. V momente, keď to vyslovila, odkiaľsi pricupkali a boli dva. Jeden, o poznanie väčší, pozoroval dievčatá očami plnými vzdoru. Mal gaštanovo hnedú farbu, mocné nohy, dlhú svetlohnedú hrivu, ktorá čiastočne prekrývala bystré oči. Leo si odfrkol, aby dal jasne najavo, kto tu určuje pravidlá hry. Menší poník mal kávovo krémovú farbu, hrivu zostrihnutú podľa najnovšej módy a štíhle vyšportované telo. Viki dokrivkala k Leovi, potľapkala ho po pravom boku, presne tak, ako to vídavala vo filmoch o indiánoch, s cieľom trochu sa spriateliť, ešte než naňho vysadne. Leo odfrkol, čo si Viki vyložila ako potvrdenie priateľstva, no v skutočnosti tým poník povedal: „Len si nemysli, že ma potľapkáš a ja budem tancovať ako ty zapískaš.“ Viki opatrne vysadla na poníka a naznačila mladšej sestre, že je načase vyraziť. Veve, pristúpila k menšiemu poníkovi a podobne, ako pred chvíľou jej staršia sestra, potľapkala pokojné zviera. „Môžeme!“ zahlásila, keď napokon svižne vyhupsla do sedla. Dievčatá popchli poníky a vyrazili popri ľavom okraji jamy, v ktorej bola Viki pôvodne uväznená. Keď už kráčali hodnú chvíľu a jamu, ktorú obchádzali nechali ďaleko za sebou, začal sa Leo nudiť, čo sa prejavilo na jeho chôdzi. Občas pridal, potom prudko zastal, pobehol na druhú stranu cesty a zas sa vrátil. Viki, ktorá mala rada poriadok, toto divné správanie nijako neschvaľovala a pokúsila sa neposedného poníka trochu usmerniť. Leovi viac nebolo treba, lebo takéto správanie naňho pôsobilo ako červená na býka a to i napriek faktu, že Leo, rovnako, ako ktorýkoľvek býk, farby nerozoznával. Vyštartoval vpred rýchlosťou pretekárskeho koňa a keby mala Viki trochu času, aby sa nad tým pozastavila, isto by tak urobila, no teraz sa len len že udržala na chrbte poníka. „Stoj,“ kričala a ťahala opraty k sebe, dúfajúc, že to zaberie, no opak bol pravdou. Leo pri každom zatiahnuť ešte pridal: „Si rozkazuj, ale nie mne, slečinka!“ zafŕkal prskajúc cez pritiahnuté opraty a opäť pridal. Lucia, ktorú situácia vôbec neprekvapila, lebo o Leovi vedela dosť, aby ju jeho úlety nechávali pokojnou, flegmaticky sledovala vzďaľujúcu sa dvojicu, dúfajúc, že jazdkyňa, sediaca na jej chrbte, nedostane nápad, dostihnúť Lea. Veve v panike pozorovala sestru, ktorá jej mizla v diaľke z dohľadu, nechápajúc, prečo tak ženie toho nešťastného poníka. „Hijó,“ zvolala a popchla Luciu, ktorá si len odfŕkla a vyrazila vpred. Vedela, že je to blbý nápad, Leo bol omnoho silnejší a rýchlejší, takže šanca, že by ho dobehli, bola nulová, no Lucia bola poslušná, a tak, aj keď bolo nad slnko jasnejšie, že si bude neskôr nadávať, prečo len tú hlúpu jazdkyňu poslúchla, hnala sa teraz, čo jej sily stačili.

Leo sa hnal ďalej, a keďže Viki neustále ťahala opraty, v snahe zastaviť toho blázna, vytočený do nepríčetna, prestal dávať pozor. Darmo Viki, ktorá uvidela ďalšiu jamu, pritiahla bleskovo opraty úplne nadoraz. Leo, ktorý bol zvyknutý robiť vždy opak toho, čo mu prikazovali, nevidel ani najmenší dôvod meniť svoje zvyklosti a obaja žuchli do jamy. Viki, ktorá pri páde sedela na Leovom na chrbte, vcelku mäkko a až na pár odrenín a boľavý členok, ktorý však bolel už predtým, nezaznamenala žiadne významnejšie zranenia. Oproti tomu, Leo, ktorého nečakaný pád prekvapil, zaznamenal urputnú bolesť v jednom zo štyroch členkov. „Vidíš, ty somárik?“ zašepkala unavene Viki a pohľadila Lea po pysku. Leo sice chcel zaprotestovať, no než to stihol spraviť, ozvala sa kdesi zhora Veve: „Viki, si živá?“ a v tej istej chvíli zaerdžala aj Lucia: „Leo, si živý?“ „Áno,“ odpovedali Viki i Leo súčasne, i keď každý vo svojom jazyku. „Musíte nás dostať hore, len neviem...“ Viki sa zarazila, lebo tesne vedľa nej dopadol jeden koniec lana. „Priviazala som lano o môjho poníka, skúste sa nejako priviazať na druhý koniec a my vás vytiahneme,“ ozvalo sa zhora. Viki ustarostene pozrela na poníkovu dochrámanú nohu a v zápätí na svoj opuchnutý členok. „Veve, to nedáme, môj poník je zranený a ja vlastne tiež.“ Lano začalo poskakovať, akoby ožilo a o malú chvíľu pri nich pristala Veve. Premerala si nohu poníka, potom aj sestrin členok a všetci traja mlčky zvažovali možnosti. „Zládneme to! Musíme! Predsa vás tu nenecháme!“ zvolala rozhodne Veve a objala svoju staršiu sestru

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

Ak veríš v osud pokračuj v čítaní na strane 127, ak si myslíš, že my sami rozhodujeme o tom, kam sa v živote dostaneme, našimi vlastnými rozhodnutiami a činmi, pokračuj na strane 163..

Kapitola piata – Plná nedorozumení (Podľa Veve)

„Znovu ti opakujem, že ma na ten tobogán nikdy nedostaneš, nie som totiž sebevrah!“ prehlásila rezolútne Veve a vykročila ďalej pôvodnou chodbou. Viki venovala tobogánu ešte jeden túžobný pohľad. „Taká škoda, mohla to byť parádna jazda!“ Keď zrak konečne odvrátila, všimla si, že sestra je hodný kus cesty napred, aby ju čo najskôr dobehla, svižne vykročila. Odrazu sa jej zazdalo, že sa Veve začala nejako čudne pohybovať. Najskôr uskočila doprava, nasledoval dlhý krok dopredu, potom úkrok doľava a zas skok. „Čo jej preskočilo?“ pomyslela si Viki a rozbehla sa, aby čo najskôr zistila, prečo jej sestra robí tieto hlúposti. Veve, ktorá sa práve v tej chvíli otočila a uvidela rútiacu sa Viki, zbesilo mávala rukami a čosi kričala, no čo presne, tomu Viki nerozumela, lebo v tuneli bola veľmi nešťastná akustika.

„Bosor-ku ku vaniiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiiii,“ počula Viki a zapochybovala, či jej sestre z toho všetkého nepreskočilo. „Pozor, sú tu jamyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyyy,“ revala na plné hrdlo Veve a nechápavo pozorujúc sestru, ktorá sa napriek varovaniu hnala vpred, dokonca to vyzeralo, akoby ešte zrýchľovala. Zapochybovala, či má sestra všetkých päť pokope. Úvahy oboch sestier ukončil moment, keď Viki dorazila k prvej jame, pričom vďaka rýchlosti neubrzdila a žuchla so zdeseným výkrikom rovno do nej. Začala sa hlava nehlava kotúľať prudko sa zvažujúcim svahom, pričom ju spomaľovali hrboly a iné nerovnosti, o ktoré tu nebola núdza. Keď ju o niekoľko metrov nižšie ju zastavilo dno jamy, plné rozvíreného prachu, ostala bez pohnutia ležať. Veve sa naklonila ponad okraj jamy a najhlasnejšie, ako len dokázala, zavolala smerom dole: „Halooooooo?“ Viki sa začala pomaly zviechať, keď v tom kdesi zhora prichádzalo Veve volanie: „Paľoooooo?“ Ako vysoko sa to kdesi nachádzalo, Viki netušila a už vôbec netušila, prečo Veve volá akého si Paľa. Opatrne skúsila pohnúť rukou, potom druhou, až na malé odreniny, vyzerali byť obe ruky v poriadku. Proces zopakovala s nohami, tu to bolo horšie, na pravej nohe mala natiahnutý stehenný sval, na ľavej vyvrtnutý členok. Napriek veľkej bolesti sa pokúsila vstať. Trochu sa zapotácala, na niekoľkým miestach sa nástojčivo ozvala dotieravá bolesť, no zlomené zrejme nebolo nič a opierajúc sa o stenu, dokázala sa udržať na nohách. Zhora sa opäť ozvala Veve: „Paľooooooooo?“ Viki pokrútila hlavou, čo jej tiež spôsobilo nemalé bolesti a pomyslela si, že sestre zrejme skutočne preskočilo. „Som v pohode,“ odpovedala, aby upokojila sestru a trošku aj seba. Keď Veve počula sestrinu odpoveď: „Strom vo vode,“ , pochopiteľne sa neukľudnila, ba skôr sa začala obávať, či sestra pri páde neutrpela nejaké vážne zranenie hlavy. Dostaneš sa hore?“ zakričala Veve a Viki, ku ktorej zhora priletela veta „Dopláveš na more“ si už sestriné slová radšej nevšímala. Namiesto toho opatrne poohmatávala steny svojho nového väzenia a zvažovala, či dokáže vyliezť nazad. Boli drsné a neboli celkom kolmé, čo jej sprvoti dalo nádej, že by sa hádam dalo vyštverať, no po niekoľkých neúspešných pokusoch, kedy sa zakaždým už po pár centimetroch zošmykla nazad, pochopila, že to zas také jednoduché nebude. „Nejde to,“ odpovedala sestre na položenú otázku. „Prejdem to,“ počula Veve, sadla si na kraj jamy a trpezlivo čakala, zatiaľ čo jej sestra Viki sedela a čakala o niekoľko metrov nižšie. Keď už bolo Veve pridlho, rozhodla sa vziať situáciu do svojich rúk. Zahľadela sa do jamy a po pár sekundách vyhrkla: „Rebrík!“ Ani sa nenazdala a stál tam. Opatrne zostúpila dole, kde našla sediacu Viki.

„Už som sa bála, že nedorazíš,“ prehlásila položartom Viki, no z hlasu bolo cítiť, aká je sestre vďačná. „Že nedorazím? Veď si zakričala, že - prejdem to,“ opáčila prekvapená Veve. „Kričala som – nejde to! A čo to tvoje – Dopláveš na more, ha?“ odtušila Viki. „Nebolo to – Dopláveš na more, ale – Dostaneš sa hore.“ vysvetlila Veve a obe dievčatá sa začali smiať. „Teraz už rozumiem, prečo si volala – Paľoooooooo, ale vtedy som si vážne myslela, že ti preskočilo,“ „Nápodobne, Viki, myslím, že mnohé z ľudských konfliktov nie sú ničím iným, ako nedorozumením. Jeden skrátka hovorí čosi a ten druhý počuje niečo celkom iné. A bác ho, už je oheň na streche. Tak fajn, teraz už si rozumieme a nič nám nebráni, vyliezť spoločne hore. Poď, pôjdeš prvá a ja ťa budem zospodu podopierať?“ navrhla Veve a dievčatá začali pomaly vystupovať po rebríku. Hore prišli totálne vyčerpané, zvalili sa na okraj jamy a unavene odfukovali. „Peši to ďalej nepôjde,“ povedala Veve, „ten členok ti riadne napuchol.“ „Motokáry? Tie sú pohodlné a rýchle,“ navrhla Viki. „Nie, ja som za poníkov, tí si budú dávať pozor na jamy a nebudeme musieť riešiť podobnú patáliu, ako pred chvíľou.“

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

Ak sa chceš pokračovať motokárami, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 75, ak by si radšej použil poníkov, ako navrhla Veve, pokračuj na strane 77..

„Vikiiiiiii, prosiiiiiiiiim,“ zatiahla Veve ešte prosebnejšie než pred chvíľou. Viki pozrela na Veve, potom na monštrum, potom zas na Veve.. „Ma z teba porazí! Vieš, že ma dokážeš fakt štvať tým, ako si niekedy hrozne doterná?“ Veve mlčala. „No dobre, ale keď s ním budú problémy, budeš si to riešiť sama!“ zakončila Viki a opäť sa nadýchla, aby ešte dodala, že už to vidí, ako bude musieť o niekoľko hodín Veve povedať „Veď som ti to hovorila“. No skôr než stihla čokoľvek dodať, Veve ju nadšene objala a zvolala: „Ty si tá najsamlepšia sestra na svete!“ „Dobre, dobre, veď sa zas nič také nestalo, hlavne už poďme, nech tu nestvrdneme celý deň,“ zaznelo od Viki o poznanie priateľskejšie.

Vyrazili. Vpredu Viki a za ňou pračudesná trojica – Veve, Monštrum a Farebný Ochranca (ďalej už len FO). Po chvíľke kráčania začalo byť Veve dlho a skúsila jemne šťuchnúť FO ;o) Na dotyk bolo mäkké, rôsolovité, trochu čľapkavé, nie však lepkavé. Okrem príjemného ovlaženia a osvieženia zaznamenala Veve náhle nepochopiteľné zlepšenie nálady. Na rozjasnenej tvári jej rozkvitol široký úsmev, oči sa jej zúžili do veselých prúžkov, ba i jemnulinké vrásky akoby zmenili tvar tak, aby celkový vzhľad tváre pôsobil šťastne. Ruka, ktorou Veve šťuchla do FO nadobudla všetky farby dúhy a keď sa na tú ruku zahľadela, premkol ju neopísateľný pocit šťastia. „Vikiiiiiii, Vikiiiiii, život je kráááááásnyyyyyyyy.“ Viki ostala zarazene stáť a pozorovala sestru, ktorá na ňu teraz pôsobila ako niekto cudzí, koho vôbec nepozná. „Čo sa ti stalo? Čo ti je? Prečo si taká divná…ehm, chcem povedať…veselá?“ opravila svoju poslednú vetu. Veve sa zarazila. „Divná? Ja nie som divná, len mi je super špica parádne a mám pocit, že všetko dáva zmysel,“ ohradila sa, no jej nálada ostala nezmenená. „Ale čo si spravila? Niečo si zjedla? Alebo ťa uhryzol nejaký hmyz? Ako sa dostala do tohto…super stavu, v ktorom ti dáva všetko zmysel?“ Viki si tentokrát dala veľky pozor, aby sa vyhla slovu „divná“. „Všetko dávalo zmysel aj doteraz, len ja som to nevidela. Všetko to dobro, ktoré ľudia robili a robia, koľko pomoci, úcty a vzájomnej spolupatričnosti sa denne deje, to všetko som v jednom momente uzrela a pochopila.. A čo spôsobilo tú zmenu? Šťuchla som doň..“ posledné slová vyslovila so žiarivým úsmevom a pohodila hlavou smerom k FO a monštru. Viki prikročila k dvojici a veľmi opatrne šťuchla do monštra. „Čo to robíš, nemyslela som monštrum, ale FO! Ja som šťuchla do FO!!!“ zvýskla Veve, no bolo neskoro.

Viki posmutnela, kútiky úst jej ovisli, okolo očí mala odrazu tisíce smutných vrások. Pokožka na ruke, ktorou sa dotkla monštra, zosivela. Dlho hľadela na vlastnú ruku a v duši pocítila mrazivý chlad. „Svet je veľmi smutné miesto, plné obetí i vinníkov. Každý z nás je obeťou a každý z nás je vinníkom,“ šepkala Viki a po lícach jej tiekli slzy plné smútku a bolesti. Tentokrát to bola Veve, kto ostal zarazene stáť a pozorovať sestru. Viki bola akási cudzia, plná bolesti a krívd. Do jej veselého sveta vôbec nepasovala. Obe dievčatá mlčky stáli a hľadeli na seba, neschopné čokoľvek podniknúť, či povedať. Ani si neuvedomovali ako sa od seba pomaly vzďaľujú. Vysmiata Veve prižmúrila oči a snažila sa spomenúť, ako je možné, že tu je s touto smutnou dievčinou. Marilo sa jej, že ide o jej sestru Viki, no zdalo sa jej vylúčené, aby jej bola táto kôpka nešťastia čo i len vzdialenou príbuznou. Plačúca Viki naklonila hlavu raz na jednu stranu, potom zas na druhú. „Kto je to? Bola som tu so sestrou, ale toto nemôže byť ona. Svet je plný bolesti a moja sestra to predsa musí cítiť. Ako som sa tu ocitla s touto…“ myšlienku nedokončila, lebo práve v tej chvíli sa monštrum hodilo na FO a objalo ho. Priestor zalial jas a farby a hneď v zápätí tma čierno a rachot a ticho…V hrôze, ktorá nastala sa dievčatá vrhli k sebe a skončili v objatí, rovnako ako predchvíľou monštrum a FO. Celý scenár sa zopakoval, tma a svetlo, rachot a ticho a potom…všetko sa vrátilo do normálu. Bola tu normálna Veve a normálna Viki, presne ako pred prvým šťuchnutím.

„Vidíš, dobre, že sme monštrum vzali so sebou, nebyť jeho objatia FO, kto vie, ako by to s nami skončilo. Na chvíľu som pochybovala, či sme vôbec sestry, zdala si sa mi fakt čudná.“ „Veve!“ zvýšila hlas Viki, „dovoľ, aby som ti pripomenula, že celé to tak trochu vzniklo práve preto, že sme sem monštrum vzali so sebou. No dobre, nechajme to, som tak rada, že sme to zase my…ale, kde sú FO a monštrum?“ Veve sa rozhliadla a pokrčila ramenami „Vyzerá to, že sa vo vzájomnom objatí rozplynuli a vytvorili rovnováhu, vďaka ktorej sme sa my mohli opäť vrátiť do normálu.“ Teraz sa rozhliadla aj Viki a prižmúrila oči: „Čo je to tam? Vyzerá to ako nejaká chodba. Možno vznikla pri tom čoro moro, čo tu pred chvíľou nastalo počas nášho objatia..“ A skutočne, pár metrov vpredu bola zreteľná chodba, odbáčajúca z hlavného tuleňa…prepáčte deti, tunela, samozrejme. Keď do nej dievčence nahliadli pripomínala tobogán „harakiri“, ktorý poznali z aquaparku. Vo Viki očiach sa rozžiarili svetielka. „Poďme ďalej tadiaľto, to vyzerá na najsupernejší tobogán na svete!“ Veve nedôverčivo nazrela dole tunelom, dala ruky v bok a rezolútne vyhlásila: „Tak na to zabudni, pôjdeme pekne krásne ďalej tunelom, ktorým sme šli až doposiaľ!“

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

Ak by si rád pokračoval tobogánom, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 35, ak by si radšej postupoval aj ďalej pôvodným tunelom, ako navrhla Veve, pokračuj na strane 37..

Kapitola tretia, - Hra tieňov (podľa Viki)

Viki sa hľadiac do tunela striasla, rovnako, ako predchvíľou Veve, no po pársekundovom zamyslení rozjasnil jej tvári široký úsmev. V tuneli sa začalo rozvidnievať až do úplného svetla, no to nebolo všetko. Zem pokryla čerstvo vyrastená tráva plná všakovakých kvetov, presne takých, aké ich doteraz sprevádzali na ceste planinou. Veve sa dokonca zazdalo, že z tunela počuje aj veselý štebot vtáčikov a cíti svieži povievajúci vetrík. Tunel teraz vyzeral priateľsky a nič v ňom nepripomínalo hrôzu, ktorú ešte pred chvíľou núkal obom dievčatám. „Lepšie?“ spýtala sa Viki, vzala sestru za ruku a vykročila smerom k tunelu. Veve sa už nebránila, predsa len, nejako ďalej pokračovať museli a tento nový tunel mal so svojim hrôzostrašným predchodcom len pramálo spoločného. Tesne pred tunelom sa na seba usmiali a potom vykročili. Tunel bol dlhý a rovný, so stenami hladkými, sťa sklo, strop sotva meter osemdesiat od zeme, takže keď sa Viki načiahla, poľahky ho mohla ohmatať. „Zvráskavený, ako tvár starého človeka,“ pomyslela si, keď sa jej prsty rozbehli po povrchu stropu, „pôsobí to ako ľudské vrásky..“ Strop jej pod rukami zmäkol a zosvetlel. Teraz pripomínal vráskavú tvár ešte väčšmi. Viki inštinktívne trhla rukou späť, prisahala by, že miesto, kde hladila dlaňou strop, bolo skutočnou ľudskou kožou. „Poď!“ schytila Veve za ruku a rýchlym krokom, ktorý sa chvíľami podobal skôr behu, pokračovali v Ceste.

Odrazu Veve zbadala tieň, ktorý vrhli ich siluety spojené do jedného obrovského monštra. Malo štyri nohy, štyri ruky a k tomu ešte dve dve hlavy s vejúcou hrivou. „Monštruuuuuuuuuuuuuum,“ vystrašene zvolala, neuvedomujúc si, že tieň vznikol spojením ich tieňov. Trvalo to len chvíľu, tieň sa začal plniť, ako by niekto začal nafukokovať kresbu a tá nadobudla hĺbku a trojrozmernosť. Ani sa nenazdali a hľadeli zoči voči veľkému čiernemu monštru, zbesilo mávajúcemu štyrmi rukami a dupotajúcemu štyrmi nohami. Monštrum bolo niekoľkokrát väčšie ako dievčence. Pôsobilo ako veľká atramentová škvrna, okrem množstva rúk a nôh disponovalo telom s mnohými výbežkami, pripomínajúcimi štruktúru tela dikobraza. „Beeeeeeeeež!“ zvýskla Viki, schmatla Veve ruku a obe sa ozlomkrky rozbehli hlbšie do tunela. Monštrum im bolo neustále v pätách, keď spomalili, aj ono spomalilo, keď pridali bez zaváhania pridalo spolu s nimi. „Musíme niečo vymyslieť,“ dychčala Viki. „Sa ti povie, ale, čooooo?“ sotva popadala dych Veve. „Ty si ho stvorila, ty vymysli!“ odsekla Viki, ktorú občas riadne štvalo, že musí sestru ťahať z problémov. „Tieňový farebný ochranca protimonštrózny,“ zvolala Veve a pred očami im vyrástol usmievavý pestrofarebný tieň, mäkký a priateľský, do miery, do ktorej takýmto čímsi jeden tieň môže byť. Vyzeral ako pestrofarebný obláčik, plný mäkkých záhybov a obliniek, v ktorých by jeden našiel všetky farby dúhy. Ľahučko a veselo vyplnil priestor medzi dievčatami a monštrom, ktoré začal štekliť a škrabkať za uškami oboch hláv i na zátylkoch. Hrozivé monštrum, ktoré ešte pred chvíľou naháňalo neskutočný strach zmizlo a miesto neho dievčatá pozorovali tancujúcu horu, pripomínajúcu prerastené hravé psíča vo chvíľach neopísateľnej radosti. „Zvláštne, to isté monštrum, ktoré ma predtým desilo k smrti, teraz mi príde srandovné, skoro až milé,“ zašepkala Viki. „To vďaka môjmu špeci protimonštróznemu ochrancovi, premenil neznáme čudo, na čudo známe. Proste sa bojíme často len preto, lebo je na druhej strane niečo neznáme, niečo, čomu nerozumieme. Keď sa monštrum začalo správať ako šteniatko, stalo sa pre nás bezpečným spoločníkom, lebo hravé šteniatko je pre človeka všetkým možným, len nie niečim nebezpečným. Počuj, čo keby sme si monštrum vzali so sebou?“ nadhodila Veve. „Ti šibe? Keď ho tak parádne ten tvoj antimonštrátor zabavil? Ešte predchvíľou nám išlo po krku a teraz by sme ho mali vziať so sebou?!? Ani náhodou, na to pekne krásne zabudni!“ razantne odmietla Viki, ktorej ešte stále tancovalo srdce v krku od strachu a úľaku. „Nie je to žiaden antimonštrátor, ale tieňový farebný ochranca protimonštrózny a teraz už je v pohode. Pozri, ako sa jaší, veď je zlatunký...Vikiiiii, vezmime si hoooooo,“ zaprosila Veve..

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

Ak chceš ďalej pokračovať bez polepšeného monštra, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 15, ak by si radšej vzal monštrum so sebou, ako navrhla Veve, pokračuj na strane 17..

Kapitola druhá – Pozor na myšlienky (podľa Viki)

Viki sa nervózne rozhliadla, no okrem siluety svojej sestry, ktorá čupela hneď vedľa nej, nevidela celkom nič. „A čo ak sa nič nestane najbližšiu hodinu? Alebo aj dve? Ako dlho tu chceš čakať? Poď, musíme čo najskôr zistiť, čo sa to vlastne stalo!“ Zahlásila rozhodne Viki a naoko sa začala zberať. To na Veve zabralo, chytila Viki za ruku a vykročila spolu s ňou. Pod nohami cítili mäkký, akoby špongiovitý povrch, po ktorom sa človek doslova kĺzal. Spočiatku si Viki myslela, že by mohlo ísť o čosi ako anglický trávnik, no ako tak kráčali, uvedomila si, že kroky v tráve vydávajú šuchot, ktorý teraz nepočuje. A tiež jej prišlo divné, že... „Veve, už si stúpila na nejakú nerovnosť, hrbol, alebo kameň?“ Veve, ktorá obvykle veselo šteboce, teraz len mlčky pokrútila hlavou, čo Viki, samozrejme, nemohla vidieť. „Po čom to kráčame? Ako to, že tu nie su žiadne..“ Viki o čosi zakopla „..kamene!“ dokončila a zastala. Zohla sa a hmatom prechádzala po klzkom povrchu, snažiac sa nájsť, o čo to zakopla. V ruke sa jej ocitol pomerne veľký okruhliak. „Pozri, kameň!“ natiahla ruku s nájdeným predmetom smerom ku Veve. „Nič nevidím,“ zašepkala Veve, „keby tu bolo aspoň trošku svetla, mohli by sme..“ začalo sa rozvidnievať. Najskôr dievčatá uvideli jedna druhú, potom sa tma začala rozpúšťať aj ďalej a oni uvideli šíru krajinu. Hodnú chvíľu obe prekvapene mlčali, to, čo videli, im totiž nepripomínalo nič, čo poznali. Šíra pláň, bledulinkej farby, hladká ako zrkadlo, sa rozprestriela všade, kam len dovideli. „To je strašne čudná krajina, nikde nič, len tento kameň.“ Viki sa zahľadela na kameň a začalo ho obracať a skúmavo pozorovať, akoby bol práve on kľúčom k tejto záhade. „Takýto kameň sa predsa nemôže vziať len tak odnikiaľ a z ničoho. Musí tu byť nejaká...“ „Pozri Viki,“ Veve zaťahala sestru za rukáv a vzrušene ukazovala do diaľky, „obrovitánska hora!“ Viki neveriacky pokrútila hlavou. Prisahala by, že tam ešte pred chvíľou, keď sa rozhliadali, nič také nebolo. Bez toho, aby sa dievčatá slovom, či gestom dohodli, vykročili priamo k hore, majestátne sa týčiacej v diaľke. „Viki?“ „Hm?“ „Ako to, že je tu také svetlo? Nemalo by tu byť...“ Spoza hory na svet vykuklo veselé slnko a celá krajina, ktorá bola ešte pred malou chvíľou nevýraznej bledej farby, začala sa pod lúčmi meniť na zlatistú blyštiacu sa rovinu. „To vážne?“ zvolala neveriacky Veve a spýtavo sa otočila k Viki. Tá sa na chvíľu zamyslela. „Počkaj, vyskúšam niečo,“ zarehnila sa Viki a v zápätí kráčali mäkučkom zelenkavom trávniku. „Veve, vieš, čo to znamená?“ Veve prikývla. „To my tvoríme tento svet. My rozhodujeme o tom, aký bude..“ stíchla a usmiala sa. Naokolo začali vyrastať kvety rozličných farieb a vôní, niektoré väčšie, iné menšie, s listami v tvare srdiečok i bez nich, Veve sa rozpomenula na čas, kedy mala rada výtvarnú a „maľovala“ krajinu, čo jej len fantázia stačila. Odrazu si Veve všimla huňatého hnedého psíka, ktorý sa veselo usmieval a radostne brechal a občas jej oblízal ruku. „To ty?“ spýtala sa Viki, tá sa nahlas zasmiala a prikývla. Dievčatá si veselo vykračovali farbou i vôňami, kde tu znenazdajky pribudol mocný košatý strom, či černicový ker, z ktorého si rovno trhali a vkladali do úst zrelé plody. „Mňam a ešte jahodýýýýýýý,“ zaštebotala Veve a už sa aj zohla zbierala sladučké dobroty. Odvšadial sa ozýval štebot vtáčikov a dievčatá celkom zabudli, že sa ešte pred chvíľou túlili kdesi v tme a strachu z neznámeho. Ako tak kráčali a poskakovali a kŕmili sa lesnými plodmi, ktoré si privolávali do svojho sveta, zastala im cestu stará známa hora. Bola vysoká a rozľahlá.

Viki zatvorila oči a zjavne si čosi veľmi priala. Keď oči otvorila, vyzerala sklamane. „Čo je? Čo sa deje?“ spýtala sa Veve. Viki sa zamyslene zahľadela na horu. „Tá hora...trochu mi sem nepasovala. Je taká strašidelná, tak som ju chcela nechať zmiznúť, ale ona nič. Veve, musíme si dávať veľký pozor na to, čo si budeme priať, lebo čokoľvek do tohto sveta prinesieme, ostane tu s nami.“ Veve sa zatvárila dospelo a vážne prikývla, ako že rozumie a bude opatrná. Po chvíli sa ozvala: „Tak Viki, čo teraz? Ideme okolo, alebo sa pokúsime prejsť cez ňu?“ Skôr ako Viki odpovedala, objavil sa na úpätí hory tunel. „Pozri sa na jednu aj druhú stranu, ani nedovidíme, kde sa hora končí. Poďme cez ňu, dookola to bude trva nehorázne dlho. Už som urobila aj priechod,“ Viki ukázala prstom na dieru presne oproti nim. Veve sa rozhliadla na obe strany a musela uznať, že má Viki pravdu, potom sa zahľadela do tunela a striasla sa. „Počkaj, Viki, to nemyslíš vážne. Ty tam chceš vážne vliezť? Brrrrrr, ani náhodou. Poďme radšej okolo.“

Naše cesty sú plné odbočiek a križovatiek a každá z nich znamená ďalšiu možnosť..

Ak chceš ísť tunelom, ako navrhla Viki, pokračuj v čítaní na strane 7, ak by si radšej okolo, ako chcela Veve, pokračuj na strane 9..