Milí priatelia,

Dobré ráno všetkým. 

Tak sa nám to podarilo a štvrtá kampaň je za nami. Patrí vám veľké poďakovanie a obdiv, že ste ma podporovali tak dlho. Nesmierne si toho cením. Aj vďaka vám si môžem hovoriť „etablovaný spisovateľ". Písať, nielen v dnešnej dobe, je enormne náročné a bez podpory čitateľov ktorí veria autorovi, by to nebolo možné. Bez zbierky a kúpy kníh ešte pred vydaním, by nevznikol ani jeden titul. Náklady na úplne poslednú knihu sme čiastočne pokryli a mňa to veľmi odbremenilo. Za čo som vám veľmi vďačný.

Momentálne prebieha korektúra hlavných textov. Upravujú sa fotografie a začína vznikať prvá kresba do prvej kapitoly. Všetko by malo byť hotové v prvej polovici augusta a vtedy sa ide do tlače. Je to posledný termín pred vianočným tlačením kníh pre veľké ryby. Potom by som bol žiaľ odsunutý. S prehľadom to však stíhame. Knihy však dostanete až začiatkom septembra. Ako ste si mohli všimnúť, moje knihy sú relatívne náročné na výrobu. Sú ručne viazané a tlačené ofsetom. Ten sám o sebe musí schnúť približne jeden až dva týždne. To isté platí o zberateľských krabičkách. Žiadna výroba, ktorú chŕlia stroje, ale opäť ručná výroba.

Už teraz sa veľmi teším na nový počin a neustále vás budem o všetkom informovať. Ešte raz teda ďakujem a prajem vám pekný deň.

Martin

Rád by som vás informoval o tom, že na žiadnej kresbe, či už digitálnej alebo inej, nepracovala umelá inteligencia. Tak isto ani na textoch.

P.S. Moja obľúbená značka ceruziek je Faber-Castell (na farebné používam Polychromos). Čo sa týka štetcov, tak Daler Rowney - Graduate. V spojení s akrylovými farbami LeFranc Bourgeois je to lahoda. Na digitál používam tablet Wacom v spojení s Illustratorom. Na písanie používam Acer Switch 5. Občas ma môžete vidieť zalezeného v knižniciach v Martine, Ružomberku alebo v Žiline. :D

Ďakujem, že mi dôverujete a snáď tým vyvrátim akékoľvek pochybnosti, že si nejakým spôsobom uľahčujem prácu.

Majte pekný deň.

Martin

Písanie kníh nie je len o samotnom písaní a vydávaní, ale aj o práci, ktorú už nie je tak vidieť, lebo sa deje na pozadí. Každá kniha potrebuje učesať, opraviť, doladiť a dať textu hlavu a pätu. Bez toho by to bol len rukopis nejakého autora. A aj preto tu máme editorov a korektorov.

Dnes si čo to povieme o mojej dvornej korektorke, Mgr. Monike Bělinovej, ktorá je zároveň aj moja veľmi dobrá kamarátka. Ona je tá, čo ma dotiahla k písaniu. Ona je tá, ktorá ma vždy ako prvá pochváli, čo som všetko už stihol a vždy ma podporí, keď sa nedarí alebo mám nutkanie to už nechať tak. A nakoniec, ona je tá, ktorú vždy ohováram (v dobrom) na mojich prednáškach.

Opraviť gramatiku je jedna vec – ale pochopiť rytmus textu, tón rozprávania, nechať mu dušu a pritom ho očistiť od zbytočností... to je už umenie. A ona ho ovláda bravúrne. Vďaka nej sú moje knihy nielen napísané, ale aj čitateľné. Je to neviditeľná, no nenahraditeľná sila v každom projekte. Jej prácu nájdete napríklad v nejednej knihe vydavateľstva Slová. No a samozrejme, všetky moje knihy prešli jej rukami.

A ja jej za to všetko ďakujem.

Aby ste ju lepšie spoznali, trochu ju vyspovedám.

Viem, že pre teba znamenajú knihy veľmi veľa. Si slovenčinárka, angličtinárka, ale prečo práve korektúra kníh?

Od malička som bola ponorená v knihách, no spisovateľské ambície nemám a vždy som túžila byť súčasťou knižného sveta, aspoň takýmto spôsobom si plním svoj sen.

Čo je pre niekoho ako si ty veľkou výzvou? Je to náročná práca? Skús nám povedať, čo to je byť korektorkou.

Každá kniha, na ktorej pracujem, pre mňa predstavuje výzvu, najmä ak mám na ňu menej času, ako by som si predstavovala. Nájsť v texte všetky chyby, pohrať sa so štylistikou, aby text plynul prirodzene, nie je vždy úplne jednoduché. Mnohé preklepy si automaticky v hlave prečítame správne, takže musím mať naozaj pozorné oko a tiež cit pre jazyk.

V čom sú pre Teba zaujímavé moje knihy?

Každá mi ukazuje Island z inej strany: ako ostrov vznikol, čo ho formovalo a aký osud ho čaká, fascinujúci pohľad do histórie, no a samozrejme tvoje niekedy celkom bizarné zážitky z ciest po Islande mi túto krajinu priblížia z rôznych uhlov. Aj keď momentálne nemôžem Island navštíviť, hoci by som veľmi chcela, vďaka tvojim knihám nasajem atmosféru, prenesiem sa do úplne inej reality, poobdivujem dychberúce fotografie a dozviem sa tiež mnoho zaujímavostí.

Koľko kníh si už prečítala a ktoré sú tvoje najobľúbenejšie?

Ročne prečítam okolo 100 kníh, takže keď toto číslo vynásobíme počtom rokov, odkedy samostatne čítam, dostaneme približne 2000 až 3000 kusov, čo nie je až tak veľa ?. Podobný počet obsahuje aj môj zoznam kníh, ktoré si túžim prečítať. A aj ten sa stále rozrastá, jeden život mi bude málo!

Medzi moje srdcovky patrí napríklad Muž, ktorý sadil stromy, Klub nenapraviteľných optimistov, Letné svetlo a potom príde noc, Nočný vlak do Lisabonu, Putovné kino pána Saita, Stretnutie s Rámom, rada čítam aj Olgu Tokarczuk, Rudolfa Slobodu, Chimamandu Ngozi Adichie, Svetlanu Alexijevič… Joj, dlho by som mohla menovať.

Na čom teraz pracuješ?

Na tvojom druhom cestopise a veľmi sa teším, keď bude hotový. Myslím si, že bude úspešný minimálne tak, ako jeho predchodca.

Chceš na záver niečo odkázať návštevníkom stránky?

Čítajte. Nájdite si knihy, ktoré vám ulahodia, potešia vás, pohladia dušu, keď je jej ťažko, naučia vás kriticky myslieť, alebo aspoň na malú chvíľu vám dovolia zabudnúť na každodenné povinnosti, starosti.

Máme to. Kniha je už aj oficiálna a má pridelené svoje vlastné ISBN.

Martin

Milí podporovatelia,

mám pre vás dôležitú správu – kampaň na knihu Island – Ako som zažil erupciu bola predĺžená až do 10. júna. Volali mi priamo zo Startlabu s tým, že projekt prekonal očakávania a chcú mu dopriať ešte pár dní navyše.

Ak ste si všimli, že sa kampaň už blíži ku koncu, máte pravdu – pôvodne mala skončiť 5. júna ráno. Ospravedlňujem sa, ak to teraz spôsobilo zmätok, ale ide o výnimočnú situáciu, ktorú mi navrhli samotní organizátori, za čo som im nesmierne vďačný.

Zároveň som do kampane pridal dve nové odmeny:
– Foto obrazy vo výstavnej kvalite: ide o profesionálne tlačené snímky na pevnej Gatorfoam doske, s UV ochranou a systémom na zavesenie. Každý kus je vyrábaný ručne, na objednávku.

Symbolická podpora sci-fi románu 2043

Touto odmenou podporujete vznik môjho nového literárneho projektu – ambiciózneho sedemdielneho sci-fi románu 2043, na ktorom intenzívne pracujem.

Hlavná hrdinka objaví zvláštnu čiernu dieru – a od tej chvíle sa začnú diať veci, ktoré zmenia všetko. Príbeh sa opiera o skutočné témy (konzultované so špecialistami na vesmír, záchranárstvo, podporené špičkovými knižnými testérkami), silnú atmosféru a osobnú drámu. Nie je to žiadna instantná akcia, ale pomaly rozvíjaný svet plný otázok, ticha aj znepokojivých odpovedí. Bude to nový knižný vesmír.

Touto symbolickou odmenou prispievate na samotnú tvorbu – výskum, písanie a vývoj celého projektu. Fyzická odmena k tejto podpore neprislúcha, ale zato bude mať veľký význam pre mňa.

Ďakujem, že mi pomáhate prinášať literatúru, ktorá sa neponáhľa – ale zostáva.

Ďakujem, že ste tu. Každý jeden príspevok je pre mňa impulzom pokračovať a posúvať hranice vlastnej tvorby. Ak poznáte niekoho, kto by si ešte rád objednal knihu alebo obraz, dajte mu vedieť – máme čas do 10. júna.

Martin

Je za nami ďalšia kampaň, pri ktorej svieti 100 %.

Všetkým vám veľmi pekne ďakujem! Veľmi si toho cením, že sa nám podarilo uzavrieť príbeh kníh o Islande. 

Kampaň aj naďalej pokračuje o nové míľniky.

Ako už viete pri mne, nezaháľam a práve bola podaná žiadosť o ISBN, aby sme to mali pekne oficiálne. 

O ďalších krokoch budete informovaní. A ako vždy, dám do toho všetko. :) 

Martin

Písal sa rok 2017 a bol prvý septembrový týždeň. Vystúpil som z lietadla a prvýkrát položil nohu na ostrove s menom Island. Ani som len netušil čo sa v tom momente odštartuje. Absolútna fascinácia a závislosť. Po pár dňoch som začínal tušiť, že to nebude o pár fotkách na sieti, ale zrodí sa niečo väčšie.

Ani už vlastne neviem, kde sa a prečo zrodil ten nápad vytvoriť stránku o tomto ostrove a informovať o ňom. Chcel som možno, aby sa ľudia dozvedeli o tom, aké fascinujúce miesto to je. A bol to veľmi dobrý nápad. Udalosti sa naplno rozbehli. Pribúdali fanúšikovia, menil sa obsah stránky a rástli sme. Najprv s pomocou kolegyne Moniky, neskôr sa pridala aj Lucka ktorá je tu dnes ako moja druhá ruka.

Pri tých cestách po ostrove som spoznával mnoho zaujímavých miest ktoré som chcel vidieť neustále a znovu. Písal som si o tom svoj „debilník“ ktorý mal po takmer piatich rokoch 600 strán. Na popud Moniky - veľkej čitateľky, padlo rozhodnutie, že to musím spísať do tlačenej knihy. Ak práve držíte alebo sa pozeráte na niektorú z mojich kníh, poďakujte sa hlavne jej.

Prišla veľká fascinácia Islandskými sopkami. A to je vlastne aj dnešné hlavné zameranie stránky. Sme možno jediní u nás, kto informujeme minúta po minúte o tom čo sa deje. Bo to dobrý nápad a bude neustále pokračovať. Eyja len tak ľahko neskončí. Čo však celkom určite, žiaľ skončí, je písanie kníh o tomto ostrove. Kruh sa uzavrel. Všetko čo malo byť povedané, bolo. Zažil som aj to, po čom som roky túžil. Zažil som erupciu a tak môžem smelo povedať, že moje knihy dostali presne to, čo som chcel. Už to bolo len o tom, aby sa podarilo to nejak dokončiť a vy, moji podporovatelia, ste to umožnili. Vďaka vám vyšli tri knihy a už chýba veľmi málo, aby to dopadlo dobre aj so štvrtou.

Ostrov mi dal veľa, spoznal som skvelých ľudí a nových kamarátov. Niektorých som urobil islandofilmi (kamaráti Eleonóra, Jožko a Jaro). Niektorým som splnil sen (Lenka) a doprial im plnými dúškami si vychutnať zelenú krásu na oblohe. Spoznal som super chalanov zo Severe Weather Slovakia o.z., ktorí mi veľmi pomohli. S Aďom z Černobyľ sme sa začali biť o lepší priestor na sociálnych sieťach. Nehovoriac o tom, koľko skvelých ľudí som spoznal aj priamo na ostrove.

Knihy mi otvorili nové možnosti. Spoznal som skvelých ľudí nielen v knižniciach, ale aj v kluboch a kinách, ktorí mi dali šancu a verili mi, že moje prednášky budú fajn. Snažil som sa ich nesklamať. Dalo mi to veľa. Celkom určite patrí vďaka aj môjmu bývalému zamestnávateľovi, ktorý aj keď nemusel, podporil ma. A taktiež naša obec a knižnica Sučany.

Vám všetkým, ale aj tým, ktorých som zabudol spomenúť, patrí veľké ďakujem.

Máte posledné dva dni šancu získať špeciálne vydanie knihy. Neskôr bude dostupná len základná kniha.

Martin

Šanca, že vznikne kniha sa neustále zvyšuje. Už máme 43 podporovateľov a 66 % z povinnej sumy, ktorú musíme dosiahnuť, aby bola kampaň úspešná a mohla sa dokončiť kniha. 

A nezabudnite, aj keby kampaň nedosiahla svoj cieľ, čo si nepripúšťame, tak všetky financie vám budú podľa pravidiel STARTLAB vrátene.

Všetkým vám veľmi pekne ďakujem. Nalialo to do žíl nádej, že to dobre dopadne.

Majte pekný zvyšok víkendu.

Martin, Lucia a Monika

ĎAKUJEM všetkým, ktorí prispeli do kampane na úplne poslednú knihu o tomto ostrove.
Neviem, ako to celé dopadne – zostáva už len pár dní a do cieľa ešte veľmi ďaleko. Ale aj keby sa to nepodarilo, čo už je v podstate veľmi reálne, chcem sa vám už teraz poďakovať kto ste mi verili a chceli ste mať dorozprávaný príbeh o ostrove.
Každý, kto podporil túto kampaň, mi dal jasný signál, že tie roky písania o Islande mali pre niekoho zmysel. Ak sa projekt nenaplní, vaše príspevky ktoré ste vložili do kampane sa vám automaticky vrátia podľa pravidiel Startlabu. Ale tá podpora, ktorú som od vás cítil, sa vráti mne – ako motivácia pokračovať, aj keď na inej ceste a úplne inom projekte, kde už Island figurovať nebude.
Vďaka, že ste boli pri tom. Lebo aj vďaka vám vznikli tri knihy. A to si veľa autorov povedať nemôže, pretože sa možno nedostanú ani cez tú prvú. Vy ste mi umožnili mať rovno tri. A toho si veľmi cením.
Ešte raz, ďakujem.
—
Martin

Ďakujem všetkým, ktorí ste ma podporili. Už máme viac ako 50 %. Pre tých, ktorí chcú osobný odber v Martine, je aj táto možnosť priamo v odmenách na konci.

Erupcie pre nás môžu byť fascinujúce. No nie, keď ste Islanďanmi a priamo obyvateľmi Grindavíku, mesta, ktoré zasiahlo niekoľko erupcií za posledné roky. Prečítajte si preto spomienkový rozhovor Luckou. Kamarátkou a dnes už aj kolegyňou na stránke Eyja Adventures.

Ahoj Lucia, najprv sa chcem poďakovať za to, že nám venuješ čas a môžeme sa s tebou porozprávať o živote v Grindavíku a aké to je mať erupciu doslova za humnami. Mnoho ľudí nevie aké to je. Mnoho ľudí pár
týždňov dozadu ani len netušilo že nejaký Grindavík existuje.
Prečo ste si vybrali práve toto miesto. A vôbec prečo Island? My máme ostrov ako drogu, takže bude to niečo podobné?

Ahoj, Island ma ako krajina vždy fascinoval. Na Slovensku som sa dostala
do situácie, kedy som potrebovala v živote nejakú zasadnú zmenu.
Dostala sa ku mne príležitosť dostať sa práve do Grindavíku kvôli práci a tak som si zbalila kufor a rozhodla sa začať nove dobrodružstvo v tejto krajine ohňa a ladu.

Len tak sa zobrať a ísť do drsnej krajiny určite dobrodružstvom je. Veľa ľudí nedokáže vydržať v ťažkých podmienkach aké ponúka ostrov. Tie sa vám vlastne začali už v roku 2020 kedy sa začal prebúdzať Reykjanes polostrov a pod horou Þorbjörn sa rozbehla intenzívna seizmická aktivita. Už vtedy sme (ako vždy) sledovali čo sa tam bude diať. Z útržkov ktoré sa k nám dostávali boli ľudia dosť vystresovaní keď sa v noci podchvíľou budili na otrasy. Ostrovania sú na toto viac zvyknutí. Aké to bolo u teba? Naučila si sa s tým žiť?

Pre mňa ako Slovenku ktorá nie je zvyknutá na zemetrasenia to bolo na
začiatku veľmi stresujúce. Nevedela som aké nebezpečenstvo mi
hrozí a najhoršie boli pre mňa práve nočné zemetrasenia, ktore
nás občas dokázali doslova „postaviť" z postele. Ale je pravdou, že čim častejšie ich človek zaživa tak sa dostava do stavu, že si na ne dokáže zvyknúť a neprekvapujú ho už toľko.

(Množstvo otrasov ktoré zasiahli polostrov)

Pred erupciou a počas nej na ostrove Heimaey (Vestmanské ostrovy) v roku 1973 sa hovorilo o tom, že tam miestna komunita bola veľmi silná a
prežívali to. Je to aj u vás tak, alebo sa to zomklo až teraz? Je ten bežný život Islanďana iný než u nás?

Bežný život Islanďana je určite menej stresujúci, pretože oni všetko
veľmi neprežívajú ako sme zvyknutý my, nikam sa neponáhľajú a čo nespravia dnes, spravia iný deň a ich slávna islandská fráza „þetta reddast" (vyjde to) ktorú často používajú je toho dôkazom. U nich platí asi stopercentne, že co ich nezabije, to ich posilni a často riešia veci až keď sa dostanú priamo k prekážkam. Komunita je tu určite silná. Najmä pri takýchto udalostiach pri ktorých sa Islanďania vedia vzájomne podporiť.

„þetta reddast" som si zažil párkrát na vlastnej koži užil najmä keď bolo treba niečo súrne urobiť alebo vybaviť. A podarilo sa ti začleniť? O Poliakoch zvyknú hovoriť ako o tých čo im ukradli krajinu, o turistoch že sa v prírode nevedia vpratať do kože a ono to istým spôsobom aj potvrdzuje to, že sa dodnes asi stopercentne nepripravili na toľké návaly turistov. Grindavík a jeho okolie je od roku 2021 slávny. Musí to byť samé o sebe veľmi netradičné ráno vstať a ísť sa „prejsť“ k erupcii. Teda
dobrá predstava to bola asi len do 10. novembra kedy sa to všetko
zvrhlo do vtedy nepredstaviteľných udalostí, ale o tom až neskôr.

Mne sa našťastie podarilo začleniť celkom dobre a rýchlo. Pohybujem
sa dosť v islandských kruhoch a je pravdou že prvou otázkou na začiatku vždy bolo práve to či som z Poľska. Je tu veľa pracujúcich Poliakov a preto tak nejak kadekoho hádžu do jedného vreca. Co sa týka turistov tak je dobre že sem prichádzajú, ale je pravdou že sú občas veľmi nedisciplinovaní a nechcú dodržiavať pravidla a pre jednu fotku sú ochotní urobiť čokoľvek. Čiže nie som prekvapená, že ich občas majú plné zuby. To platí určite aj pre rok 2020/2021 kedy bolo dosť nehôd a ľudia precenili svoje sily pri návšteve erupcii. Tak by som to asi takou „tradičnou prechádzkou" ani nenazvala.

O tom presne je Island, o drsnej prírode ktorú treba rešpektovať. A svoju drsnosť predviedla onoho 10. novembra. Krajina má veľmi dobre prepracovaný systém výstrah, meraní, informovania a evakuácie. Aké to ale bolo v ten deň v koži obyvateľa? Tie silné zemetrasenia už vo videách naháňali hrôzu. Ako prebiehal ten deň?

Ten večer bol ako z nejakého katastrofického filmu. Počas dňa bolo
niekoľko menších zemetrasení ktoré nik nebral príliš vážne. Ale všetko začalo sériou rôznorodých zemetrasení okolo 17 hodiny, ktoré neustávali ani hodinu pred polnocou kedy už bola vyhlásená evakuácia. Niektoré zo zemetrasení boli veľmi silne a boli sprevádzané neuveriteľným hlukom, ktorý som predtým nezažila. Občas som mala pocit ze sa na nás zosype cely náš dom. Zemetrasenia trvali neprestajne a v meste bola už po dvoch hodinách ako to začalo veľká panika. Ľudia odchádzali, po meste sa premávali záchranné zložky. Okolo ôsmej hodiny som sa rozprávala
s policajtom a ten ma uistil ze môžem ísť domov (tu je tá spomínaná „nestresovosť" a „oneskorenost"). Ja som odišla z mesta 10 minút pred jedenástou, čiže tesne predtým kedy bola nariadená spomínaná evakuácia.

To sa nedá veľmi predstaviť si. Zaregistrovali sme, že mnoho ľudí
odišlo ešte pred vyhlásením evakuácie. Ako prebiehal ten presun?
Mali ste informácie že ak k tomu dôjde, máte kam ísť?

Keď som odchádzala, už nebolo v meste veľa ľudí, čiže presun bol jednoduchý a cesty boli prázdne. Vedeli sme z evakuačných plánov ktoré boli pre nás zhotovené ešte v roku 2020 kedy hrozila prvá erupcia kadiaľ máme ísť. Viac menej šiel každý svojou vlastnou cestou po známych rodinách, na víkendové domy a tí ktorí tú možnosť nemali sa zhromaždili v hale odkiaľ im bola poskytnutá pomoc a odtiaľ sa presunuli na stanovené miesta. Ja som počas zemetrasení premýšľala kam by sme šli ak by došlo k najhoršiemu a mala som viacero možností, čiže som v ten moment premýšľala len nad tým čo je pre mňa najjednoduchšie. Keďže som bola s mamou ktorá ma prišla navštíviť zo Slovenska a môj priateľ v ten moment nebol doma v Grindavíku.

(Cez mesto sa vytvorila veľká trhlina. Takto vyzerá miestny park.)

Takže je fajn, že ste našli útočisko. Island je skvelý v tom že s takýmito vecami počíta a má na toto svoju daň ktorú platí každý a "bezdomovci" sú podporovaní. Potom ste mali tú možnosť sa na pár hodín vrátiť. Mesto bolo poničené, hrozila erupcia priamo v meste (nakoniec sa zistilo, že pod mestom bolo malé množstvo magmy). Dúfala si, že sa ešte všetko dokáže dostať do normálu?

Keď som sa po pár dňoch vrátila naspäť domov, bol to zvláštny pocit vidieť mesto totálne zničené a ísť naspäť domov po všetkých tých udalostiach s myšlienkou že niekde blízko nás môže nastať erupcia. Bolo to stresujúce si zbaliť veci a premýšľať nad tým či sa tam ešte budeme môcť niekedy vrátiť. Avšak čas všetko zahojí ako sa hovorí a týždne nejako ubiehali a všetko vyzeralo tak, že sa to do normálu vráti. Začalo sa pracovať na opravách, prehodnocovali sa zničené domy, ľudia začali veriť v skorý návrat domov a… potom prišla erupcia.

(Letecký snímok erupcie, zdroj: rúv)

A potom žiaľ prišla erupcia. Pekný pohľad pre diváka, ale zlý pohľad pre domáceho ktorému to kúsok za domom začalo a boli zavŕšené zemetrasenia. Brali sme to rovnako vážne, ale istým spôsobom to človeka fascinuje, no modlí sa aby to tieklo správnym smerom. Asi ste si dosť vydýchli ako to najhoršie prehrmelo. Dnes ste konečne mohli ísť opäť domov aspoň na pár hodín. Už to, že žiaľ nebudete sviatkovať doma je celkom isté. Ako ich prežijete? Budete mať prisľúbenú možnosť byť na pár hodín doma a prežijete ich tam?

Chápem že pre diváka je to určite fascinujúce, ale pre nás to bol doslova boj a každú minútu sme sa modlili aby si to láva nerozmyslela a naše mesto nezmizlo z mapy. Avšak určite sme si vydýchli ako sa to nakoniec vyvinulo. Aj keď teda sa ešte neskončil. Vzhľadom na všetky udalosti a to sme len v provizórnom „domove“ sme sa rozhodli, že odletíme na Slovensko aby sme si od toho trochu vydýchli a strávili Vianoce aspoň v nejakej atmosfére v kruhu priateľov a známych. Dnes sme mali možnosť
prísť naspäť do mesta (čo sme aj mohli včera vidieť na videách, pozn.). Myslím že to bude takto aj naďalej a rezidenti tam budú mať možnosť zostať cez deň, ale predpokladám, že väčšina ľudí oslávi Vianoce na miestach kde sa práve nachádzajú. Každý chce mať teraz aspoň trochu kľud aj napriek tomu že nám naše domovy veľmi chýbajú. Takže veríme že všetko zlé prehrmí a my sa tam vrátime.

V to dúfame aj my. Pre Islanďanov boli toto vždy veľké výzvy a
vždy sa dokázali nejak otriasť a pokračovať ďalej. My budeme
veriť, že po Vianociach už bude všetko v poriadku a dostane sa do
správnych koľají ako pre nich, tak aj pre vás. Neostáva nič iné
len popriať príjemné sviatky.

Veľmi pekne ďakujeme za všetku tú podporu a prajeme taktiež príjemné
sviatky. Veríme že keď o nás najbližšie budete počuť, tak to bude už iba v tom pozitívnom slova zmysle. Ďakujeme za rozhovor v ktorom sme sa mohli pozrieť aspoň na chvíľu do života obyvateľa Grindavíku.

Aj ja ďakujem.

Martin

Rozhodol som sa, že vám dám ochutnať jednu kapitolu z pripravovaného cestopisu Island – Ako som zažil erupciu.
Túto kapitolu zverejňujem ako poďakovanie všetkým, ktorí už moju kampaň podporili – a zároveň ako malú pozvánku pre tých, ktorí nad tým ešte len uvažujú.
Je to absurdný, úprimný a trochu sebaironický príbeh o tom, ako sa človek v tridsiatke snaží zvládnuť autoškolu, kúpiť si Volvo od „rapera“ a nakoniec prežiť prvé jazdy po Islande...
Verím, že vás pobaví.

Prvý príbeh bude o mne a mojom kamarátovi a bývalom spolužiakovi zo strednej – Ivovi. Kapitola je menším poďakovaním za to, akým peklom ma previedol.
Som jeden z tých, čo veľmi radi odkladajú veci na neskôr. Napríklad taký vodičák – pre niekoho nič strašné, ale predstava, že idem do premávky, mám sa do nej zaradiť a neurobiť menší karambol, nuž, radšej nie. Presne ako moje kamarátky, ktoré ho síce získali, ale radšej si ho vystavili ako trofej na poličku, než by sa odhodlali sadnúť si za volant. A tak roky ubiehali a ja som zistil, že už mám 38 a mohol by som sa konečne aj ja v tejto veci rozhýbať. Na staré kolená.
Mojím veľkým snom bolo raz sa stať sprievodcom na ostrove. Lenže skúste zveriť svoj život niekomu, kto nemá ani páru o tom, ako sa pohybovať po  krajine. Možno existuje veľa sprievodcov bez vodičského preukazu, neviem. V každom prípade, ja som chcel byť „all in one”. Keď sa mi podarí spraviť si ho, budem sprievodca. Logiku v tom nehľadajte. Zrodil sa teda zámer vydrieť si vodičák. A to doslova. Kto vie, možno aj ten môj nakoniec skončí tiež vystavený, rovnako ako snaha byť sprievodcom, ktorú som dodnes nedokázal realizovať. Mal som šťastie na skvelého inštruktora, na začiatok každému študentovi doprial skúšku ohňom. Prvý deň sme sedeli v aute na parkovisku.

„Super, naučím sa štartovať a pozrieť, kde sa zapína svetlo,” pomyslel som si. Možno pozrieme kufor, kde čo je a dvakrát sa potočíme po parkovisku. Na ďalšiu jazdu sa už nejako psychicky pripravím. Ostáva len dúfať, že nechytím nejakú lampu alebo semafor. Vždy som mal vo zvyku panikáriť a prežívať všetko viac, ako je bežné.
Na konštatovanie, „dobre, teraz ideme priamo do premávky, prejdeme cez železničné priecestie a zaparkujeme v autoškole,” som len odpovedal: „Ste si istý? Lebo momentálne viem len akým smerom točiť volant.”
„Áno, robím to stále a študenti sa rýchlejšie oťukajú.”
No dobre, snáď to majú poistené. S veľkými problémami sme sa dostali na parkovisko pred školou. Všetky moje telesné tekutiny nasal volant so sedačkou, a tak som bol dehydrovaný a správne začiatočnícky vyklepaný. Napriek tomu som to považoval za úspech. Už len zvládnuť ďalšie jazdy a bude to tam. Vraj mladí ľudia sú lepšie tvarovateľní a nechajú si viac poradiť. Aj keď som počúval, išiel som si svoje. Niektoré jazdy boli obstojné, niektoré končili so slovami „jazdíte dobre, a potom urobíte nejakú zbrklú reakciu a skončíte… ako teraz v protismere. Musíte si dávať pozor, o tri týždne je skúška.”

Bola to super predstava. Najmä dávať pozor, kedy príde tej môj slávny moment a ja to niekde strhnem. Čo čert nechcel, keď niečo veľmi nechcete, príde to rýchlejšie a vy sa modlíte ako to dopadne. Test 100 bodov, ideme ako po masle. Parkovisko v štýle, „no, pekne ste sa to naučili”. Jazda, to bude snáď už len formalita – banalita.

„Pán Pročka, pôjdeme z autoškoly a odbočíme doprava a stále rovno.”
„To hádam nemôže ani debil pokaziť,” pomyslel som si a vyrazil som. Hneď na prvej križovatke buch do brzdy. Zozadu sa ozvalo len „zásah inštruktora, dajte to na nejaké bezpečné miesto, myslím, že tu sme skončili.”
Čo sa to do pekla udialo? Len drobnosť, skoro som to oprel do autobusu – všeobecné ohrozenie, buďte rád. Nechápal som to, rovnako ako druhý výbuch na skúške  a nechápal som, keď došlo takmer k tretiemu. Napokon sa mi však papiere podarilo získať, hoci  s dôrazným varovaním, že tie jazdy ešte musím pocvičiť. Potom možno budem môcť ísť sám do premávky a snáď sa neobjavím vo večerných správach. Ako správny hazardér som tie cvičné jazdy odignoroval a odvolal som sa na kamaráta, s ktorým budem jazdiť. V podstate to bola (možno) pravda.

Bol som ale hrdým majiteľom vodičáku. Čo teraz s ním? Chvíľu sa zdalo, že aj u mňa sa bude maximálne ligotať na poličke, avšak nedalo mi to. „Martin, musíš sa vyjazdiť.” Pátranie po vhodnom aute, čo so mnou prežije pár prvých jázd, sa mohlo začať. Mal som nutkanie nájsť si podobné ako v autoškole, kde dupnete na plyn… a nič sa nedeje – čisté blato. Také auto sa dá zvládnuť. Nejaké to euro bolo našetrené, ide sa kupovať vrak. Keď sa rozjazdím, príde na rad niečo lepšie. Možno som o sebe ešte nepísal to, že mám rád vkusné, decentné veci. Každý chce mať pekné auto, s ktorým sa zžije. A tak som začal obzerať vhodného adepta. Hento bolo také, tamto onaké. A potom som s mojimi najlepšími kamarátmi Zuzanou (nemá rada, ak ju niekto volá Zuzka) a Mišom šiel do autobazáru s tým, že tam niečo padne do oka. No a padlo. Volvo V50. Interiér krásny, všetko zachovalé, dvojliter, nafta. Pre začiatočníka, ktorý takmer neurobil skúšky – ideálne.

Auto som nakoniec nekúpil v bazáre. Samozrejme, nedal som si povedať od ostatných. Prvá jazda z Martina ku nám na dedinu bola značne divoká, pretože podchvíľou to zakapalo. Systém „trochu vytočte motor a púštajte spojku” pri dvojlitrovom Volve nefungoval. Takmer vždy to skončilo zle. Ale nejako som doplachtil. Cestou som stretol svojho otca na bicykli, len mi zamával a rukou naznačil, aby som si zapol svetlá, lebo dostanem pokutu. Ďalšia vec, ktorú sa potrebujem naučiť.

Pristavme sa ešte pri pokutách. Auto som mal už dva týždne, tak som sa šiel trochu povoziť. Po našej ulici ma to už nebavilo – tí istí ľudia, tie isté odskakujúce mačky. Spojku som už zvládal o niečo lepšie, ale stále to dochlo. Jedného dňa nastal moment, keď sa naplno prejavil môj  strach z komisárov. Stál som u nás na dedine na križovatke a za mnou zastavilo policajné auto. Ako super, Martin, neurob žiadnu volovinu. Medzitým musím ešte spomenúť, že to auto som kúpil od nejakého „hip hap hopera”, lebo malo čierne fólie a kadejaké zbytočné nálepky typu: na palube je štvorročný raper, vychovala ma cesta a gumení káčeri a podobne. To všetko som chcel dať dolu, okrem tých fólií. To nemôžete len tak! Zjavne som pôsobil ako miestny gangster a díler, neviem.

Možno to bolo len tým, ako som sa rozbehol a zdochlo to. Zdochlo to aj v polovici križovatky. Na tretí pokus, presne ako v autoškole, som auto dostal do pojazdného stavu a za svetiel majákov doplachtil k najbližším potravinám. Páni policajti sa správali veľmi profesionálne. Otvoril som dvere, s rozklepanými rukami podal všetko, aj to, čo nebolo treba. A tak sa prehrabovali kartičkou poistenca, platobnou kartou, až kým nenašli príslušné doklady. Došlo na otázky „čo to bolo za excesy pred pár minútami, pán vodič? Vyhodnotili sme vás ako podozrivého.” Druhý kolega zatiaľ niečo vyhľadával, ale s negatívnym výsledkom. Potom tomu, čo ma legitimoval, padol pohľad na dátum vystavenia dokladov. Zhodnotil len, že si mám dávať väčší pozor a zohnať si radšej trochu vhodnejšie auto pre začiatočníka. Teraz mi to hovor. Ja viem, že to auto je pre mňa horor. Ale to aj za normálnych okolností a tak som pred každou cestou, hoci aj do susedného mesta, vždy poctivo študoval, ako kde odbočiť.

A s tým bolo treba niečo urobiť.

Kombinácia Islandu a môjho kamaráta Iva, ktorý robil rád veci po svojom, často trošku extrémnejšie, vyzerala ako ideálna príležitosť. Jeho žena ho (obrazne) vyhodila z domu, aby si šiel konečne oddýchnuť od práce. Island a Martin prišli teda ako na zavolanie. Aspoň si zaspomíname na staré dobré časy na strednej škole a občasný víkendový šum, ktorý sme mávali. Tak sme sa nejak zlepili partia kamarátov, že spoločne vypneme.
Celú anabázu mal v pláne odšoférovať Ivo. Asi druhý deň ho to ale prestalo baviť. Nie že by šoférovanie nemal rád. Stále máme spomienky na jeho Mazdu 626, ktorá stále točila mierne doľava a mala miesto štartéra vypínač od zvončeka. Zazvonil a auto naštartovalo. Ivo bol génius technickej improvizácie udržať auto čo najdlhšie pri živote. Bolo v tom niečo iné. Pravdepodobne si povedal že vytrénoval Miša (už som ho spomínal), tak vytrénuje aj mňa. Po rozhovore, ako sa jazdí s automatom a čo má radšej, zastavil  pri krajnici.

Ivo ma s radosťou dostával postupne do varu.

„Poď si to vyskúšať.”
„Ivo, neviem, či by som mal. Je to požičané auto a…”
S typickým úškrnom, ktorý nikdy neveštil nič dobré, len dodal: „prejdeš si pár stovák metrov, je tu rovina, žiadne autá, nič sa nestane.”
„Sľubuješ?”
„Hej,” a škeril sa ďalej.
Dal mi inštrukcie, posádke vzadu sa o zmenách za volantom nič nepovedalo a ja som sa snažil rozbehnúť. Nemusím asi spomínať, že kto jazdí prvýkrát na automate, vie, čo sa stane. A to si vynásobte totálne neskúseným šoférom. Tí chudáci vzadu ani netušili, že som mal v tom čase asi dva mesiace papiere, a aj to veľkým zázrakom. Všetko som si teda precízne nastavil, spätné zrkadlo, sedačku, pozrel som, ako mám svetlá, no skrátka povinné zlozvyky z autoškoly. Po inštrukcii som jemne stlačil plyn a… ono to šlo! Fenomenálne! Tak to sa vari rozbehnem a presne tak, ako to má byť, stlačil som spojku až na podlahu, čo to šlo. O chvíľu som zaznamenal prudký náraz do zadnej sedačky a výkriky, čo sa deje. Nič, čo by sa dialo, Martin preraďuje automat. V tom momente som bol rád, že mám pevné kosti a nedolámalo mi rebrá. Druhé „preraďovanie” bolo o niečo jemnejšie a nakoniec mi povedal „počuj, tu ľavú paprču si daj radšej niekde inde, nie na brzdu.”
Ďalšie testovanie bŕzd už bolo omnoho pokojnejšie a celkom som sa s autom zžil. Vlastne, ani neviem, koľko kilometrov som prešiel. Možno, nech preženiem, aj dva, a zastavil som.
„Dobre Ivo, je to super, s automatom je to paráda, môžeš ísť nazad.”
„Nie, nie. Odteraz šoféruješ už len ty.”
Počkať, ako to myslíš? Uvedomuješ si…”
„Hej, neboj, pohoda, to dáš,” zasmial sa.
„Ale keď idem do Martina, tak… uvedomuješ si,” povedal som to tichšie, aby zadná časť neprepadla v paniku, „že ja neviem šoférovať?”
„Naučíš sa, aj tak tu hovno chodí.”
„No ale my ideme do Západných fjordov, vieš, aké to tam je? Je tam sneh a veľké zrazy.”
„Ako je to ďaleko?”
„Pff, ja neviem… 300 kilometrov?”
„To dovtedy vyladíme.”

Ani zdesený výraz v tvári a zmätené habkanie mi nepomohlo. Ako odsýpali kilometre, získaval som odvahu a Ivo ma svojou povahou „je mi všetko jedno” upokojoval. Asi som niečo od neho nachytal, pretože odvtedy vždy všetko beriem tak, že nejako bolo, nejako bude. Stačí sa len cez to dostať. A cez tie fjordy sme sa aj dostali.
Vďaka Ivovi si už dnes môžem hovoriť, že som vyjazdený šofér, ktorého na ostrove len tak niečo neprekvapí.

Na záver už len dodám, že moje staré dobré Volvo som miloval. Aj napriek tomu, že sa mi odvďačilo tým, čo miluje každý majiteľ dízlov. Porucha má poetický názov – runaway diesel. Rozhodne to nechcete zažiť, najmä uprostred Strečnianskeho priesmyku. Každá porucha auta je tu pre dopravu fatálna, zabezpečí vám chvíľku slávy v dopravnom spravodajstve. Motor ide do vysokých otáčok, spaľuje olej a už len čakáte na zadretie valcov. Vodič za mnou musel mať skvelý výhľad, ale asi aj smrť v očiach, keď sa na neho valili kúdole bieleho dymu. Doplachtil som, auto sa opravilo a dodnes jazdí ďalej.

Ďakujem, že ste sa v čítaní dostali až sem.

Ak sa vám táto kapitola páčila, budem rád, ak podporíte vznik celej knihy tu na Startlabe.

Váš príspevok pomôže, aby sa všetky absurdity a erupcie dostali na papier. ?

Dve knihy, dve ocenenia.

Ak hľadáte dôvod, prečo si práve tieto knihy zaslúžia miesto vo vašej knižnici – nech sa páči. Dva diely sú aj vašou silnou zásluhou a to si nesmierne cením.

Island – Jedinečný ostrov, získal 2. miesto v súťaži Najlepšia odborná kniha Turca.

Island – Objavenie ostrova, získal 3. miesto v tej istej súťaži už rok predtým.

Obe tieto knihy vznikli vďaka podpore čitateľov a vás, „startlabistov"!

Ďakujem, že ste pri tom a pomáhate mi túto cestu uzavrieť dôstojne.

Toto je pre mňa jedna z fotografií, ktoré sú doslova o veľkej náhode. Práve sme sa vracali z Východných fjordov do oblasti ľadovca Vatnajökull. Ak sa zdržujete v týchto častiach, obvykle vás prepadne sychravé počasie. Nie je to nič zvláštne. V okolí ľadovcov sú najväčšie úhrny zrážok. Tento deň bolo obzvlášť škaredo. Pršalo a fúkal silný vietor. Mali sme ešte v pláne odfotiť si pohorie Eystrahorn a následne Vestrahorn. Ikonické zatuhnuté zásobníky magmy. Šance sa ale blížili nule. Krajinu pohlcovala ťažká prikrývka mrakov, ktoré sa pohybovali rýchlo a držali sa priamo pri pohoriach. Snáď nabudúce. Taký je Island a nič s tým neurobíte. Musíte len dúfať do posledného momentu.

Preventívne som odbočil na mys s nie príliš vábne vyzerajúcim majákom. Niečo, čo fakt nechcem fotiť. V zbierke mám už toľko pekných. V tom momente sme sa ale ocitli na otvorenom priestranstve, ktoré už nechránili okolité kopce a vietor sa prejavil naplno. Fúkal ale od ľadovca, takže sme ho mali oproti kapote. Dvere však nešlo otvoriť a ani som to priveľmi nechcel. Auto sa pri poryvoch doslova hojdalo. Jediná možnosť bolo zadržať dych a rýchlo stiahnuť okienko dolu. Odfotiť a zavrieť. Len počkať na ten správny moment. Ako z čistého neba sa na chvíľu oblaky popretŕhali a Slnko ožiarilo pohorie. Bol čas fotografovať. Tento nápad sme mali ale obaja čo sme sedeli vpredu a tak sme takmer organizovane stiahli okienka. Prišiel podtlak a všetky veci ktoré neboli ťažšie, vysalo von z auta. Čiapka, doboška, nejaké žuvačky a plastový pohár. Hnať sa za tým nemalo zmysel, len pozorovať ako si to letí krajinou. Prišli sme o pár vecí, ale fotografia bola na svete.

O pár sekúnd na to, sa zas zatiahlo a pohorie zmizlo v ťažkej pokrývke.

Ďakujem, že podporujete môj projekt.

Viacerí z vás sa ma pýtali, či je ešte šanca získať knihu Island – Jedinečný ostrov, ktorá je už vypredaná.
A odpoveď je: áno – ale len pre dvoch z vás.
Odložil som si posledné 2 kusy a teraz ich ponúkam ako súčasť kompletnej zberateľskej série.

Čo všetko táto odmena obsahuje:
– všetky 4 moje knihy o Islande (vrátane vypredaného titulu),
– podpisy, zberateľská krabička pre cestopisy,
– bonusový ebook o sopkách a vizualizáciách,
– meno priamo v poďakovaní v knihe.

Viac kusov nebude. Kto si tento balík vezme, bude mať doma celú uzavretú sériu – od prvej knihy kde sa dozviete všetko podstatné o ostrove a kniha mala tú česť byť 2x vypredaná, cez Vikingov a ich osudy, moje prvé zážitky na ostrove, až po moju rozlúčku s ním.

➡️ Odmenu nájdete priamo v kampani. Ďakujem vám za podporu!
Martin

Takto sa to (ne)robí, do psej matere! Martin Pročka je na Islande varený-pečený, okrem toho priťahuje priekaky ako magnet, tak by bola škoda, ak by si svoje bizarné zážitky z ciest po ostrove v nehostinnom počasí nechal len pre seba, keď sa môžeme na nich pobaviť v teple domova viacerí.
Teraz nasleduje trošku spojler, no ale musela som…
Predstavte si, že si na Islande požičiate auto a chcete si pozrieť zopár vodopádov a tak. Cestou k jednému sa vám ale podarí auto utopiť v blate, nikde v okolí nevidíte ani živú dušu, začína sa stmievať a keď voláte záchranárom a s vypätím všetkých síl im vyhláskujete krkolomný názov vodopádu, pri ktorom sa nachádzate, ani netušia, že taký niekde existuje. Alebo si objednáte (nielen pre seba, ale aj pre ďalších účastníkov tripu) ubytovanie a síce trafíte deň a mesiac, ale rok už akosi nie. Zistíte to samozrejme až na mieste, keď sa nemôžete dostať dnu. V noci. Čo teraz? Nuž, toto je len zlomok situácií, do ktorých sa autor dostal. Viac šťastia ako rozumu v jeho prípade platí na sto percent.
Ak by ste sa na Island niekedy chceli ísť pozrieť, robte si poznámky, čo tam určite nestvárať. Oceníte ale aj mnoho praktických rád, spoznáte krajinu z inej perspektívy, ako len z tradičného Zlatého okruhu, vtrhnete na súkromnú oslavu narodenín, do spálne miestnych, veselo bude
Knihu dopĺňajú autorove ilustrácie, ale aj fotky (niektoré so súradnicami), zaujímavé tipy a dokonca recepty. Nekráčajte, ale najkratšou cestou bežte do kníhkupectva (alebo na eyja.sk) a uchmatnite si knihu, kým ešte je.

Ďakujem za recenziu.

Kampaň práve dosiahla 25 % cieľa – vďaka každému, kto už prispel.
Znamená to, že kniha sa skutočne začína približovať realite.
Ešte je pred nami kus cesty, ale viem, že s vašou pomocou to zvládneme.

Ak ste nad tým stále uvažovali – možno je práve teraz ten správny čas.

ĎAKUJEM VÁM!

Čo ak práve tu začína niečo úplne nové?

Už máme viac ako 20 %. Patrí vám veľká vďaka.

Ak sa podarí dosiahnuť 100 % cieľa kampane na knihu o Islande, nebude to len koniec islandského cyklu kníh. Bude to zároveň začiatok niečoho nového.

Zverejním prvú kapitolu z veľkého hard sci-fi projektu 2043. Úplne nový svet. Blízka budúcnosť. Veda, vesmír, čierne diery, a napätie, ktoré sa bude postupne vnárať pod kožu a úplne vás zhltne.

Táto kapitola nebola v pláne, že bude zverejnená – a uvidíte ju, ako poďakovanie, ak táto kampaň uspeje.

Táto kniha nie je len o slovách. Je o obraze, pocite a sile okamihu.
Pre tých, ktorí si vyberú odmenu s ebookom, bude súčasťou aj špeciálny digitálny bonus:

exkluzívna digitálna kapitola o sopkách

ktorá vám ukáže Island tak, ako ho v takejto podobe nikde neuvidíte

(k dispozícii len pri vybraných odmenách s ebookom).

Tí, ktorí si zvolia odmenu s ebookom, získajú prístup k špeciálnemu digitálnemu sprievodcovi, ktorý rozširuje tému sopiek a katastrof, o ktorých sa v mojej predchádzajúcej tvorbe už nevošlo napísať.
Tento ebook nebude obsahovať moje cestovateľské fotografie.
Bude to niečo oveľa špecifickejšie:

Historické zobrazenia Islandu vo farbách a vysokých detailoch, ktoré nie sú nikde dostupné.

Vizualizácie sopečných javov a erupcií, ktoré dopĺňajú opisy z knihy – a ukazujú, ako mohli tieto udalosti skutočne vyzerať alebo sú retušované a kolorizované.

Texty, ktoré sa nezmestili do kníh Island – Jedinečný ostrov a Island – Objavenie ostrova.

Tento ebook je exkluzívny – nebude dostupný mimo kampane a nedá sa kúpiť samostatne. Získa ho len ten, kto si vyberie odmenu s knihou a ebookom.

Ak vás fascinuje hlbší pohľad do vnútra ostrova, jeho minulosti a síl, ktoré ho formovali, tento ebook vám ukáže Island, aký ste ešte nevideli.