Milí podporovatelia, aj vďaka Vašej finančnej pomoci sa projekt tlače knihy Mary z Genesee úspešne podaril a ja sa Vám chcem touto cestou zo srdca poďakovať za láskavosť. Verím, že Vás dej knihy, ktorá k Vám hneď po vydaní poputuje, nesklame a zostanete verní mojej tvorbe aj dobudúcna.

S úctou a vďakou autorka Erika Jarkovská

K napísaniu príbehu o tejto žene ma inšpirovala moja dcéra Kamila. Na internete našla článok o jej únose a živote medzi Indiánmi a odporučila mi, že by ma mohol zaujímať.

Nemýlila sa.

Keď som sa pri štúdiu podkladov o Mary Jemisonovej zahĺbila do jej osudu (a počas písania sa ňou aj v duchu stala), mala som pred očami nezlomnú a po všetkých strán-kach obdivuhodnú bytosť. No najmä jej premenu: z vydeseného dievčaťa, krutým spôsobom zbaveného rodiny a uvrhnutého do prostredia divočiny i cudzej kultúry, na láskyplnú manželku, obetavú ochrankyňu rodiny, ale predovšetkým milujúcu matku.

Škoda by bola ponechať si tieto dojmy iba pre seba. Verím, že Mary sa zapáči aj vám.

Vzala kaďu stojacu pri ohnisku, zvyšok vody z dna vyliala na dvore a vybrala sa k potoku. Cestou si pospevovala a bosá bežala dolu briežkom, svieža rosa jej chladila chodidlá. Poháňali ju čudná vnútorná radosť a šťastie zo všetkej tej zelene naokolo, štebotu vtáčikov a prebúdzajúceho sa života. Snáď aj preto celá rozjarená vbehla do prúdu potoka. Voda bola taká studená, až zalapala po dychu, ale rýchlo si umyla tvár a ruky a s drkotajúcimi zubami si ich na brehu vydrhla zásterou.

Keď sa vrátila do domca s kaďou plnou vody, otec už sedel za stolom s vyhrnutými rukávmi na košeli a lačne pregĺgal pozerajúc na dobroty, ktoré mama medzitým pokládla na stôl: voňavé posúchy potreté masťou a cesnakom, hrudku syra, slaninu, vajíčka upečené v pahrebe, džbán s čerstvo nadojeným mliekom. Ba aj kúsok nákypu zo sladkých hľúz, ktorý včera priniesla Brita. Boli to zvyšky z oslavy, ale jemisonovskí chlapi nad ničím neohŕňali nos a vždy všetko s chuťou pojedli.

„Mary, zájdi po bratov, sú v stodole," požiadal ju otec a zároveň capol po prstoch Matta naťahujúceho sa po nákype.

„Veď som chcel len malý kúštik," zamračil sa Matt a zhrbil na stoličke.

„A lyžica je na čo?" spýtal sa prísne otec.

Matt odul peru a protestne si založil ruky na hrudi. Mary sa uškrnula a pobrala k dverám, no odrazu bolo počuť akési volanie, dupot koňa a v diaľke výstrely, ako keď praská bič.

Vymenili si navzájom pohľady. Mama prekvapene nadvihla obočie a aj otec zostal zarazený. Nestačili si povedať ani pár slov o tom, čo by to mohlo znamenať, už na dvore zaerdžal kôň a niečo ťažké žuchlo na zem.

„Otvorte... otvorte, preboha!" zabúchal ktosi na dvere.

Matka zhíkla, Mary šibla očami po otcovi. Veď je to hlas Briana O´Connellyho!

Rýchlo otvorili dvere. Ležal na prahu, stonal a chrčal, jednou rukou sa držal za hruď, druhú naťahoval k nim. Snažil sa niečo povedať, no nebolo mu rozumieť, ústa mal plné krvavej peny.

„Ježišikriste!" zvolala mama. Mary, neschopná slova, len vytriešťala oči na Brianovu hruď, kde mu spod prstov presakovala na povrch košele machuľa krvi. „Ježišikriste na nebesiach!" zvolala opäť mama, a keď k nej Mary zdvihla pohľad, zbadala, ako zdesene hľadí niekam do diaľky. Aj ona zvrtla zrak do toho smeru a uvidela blížiť sa skupinu jazdcov – vojakov a polonahých, ujúkajúcich Indiánov.

„To sú Francúzi," hlesol otec. „Dovnútra, rýchlo!" zatlačil Mary s matkou a Mattom späť do domca. Matt sa pot-kol a spadol na zem vedľa stola. Zostal tam ležať, zdesený, s vytreštenými očami.

Otec strhol jednu z pušiek visiacich na remenci za dverami, ale nestihol ju ani nabiť, už sa dvere rozleteli a dnu vpadli traja Indiáni. Jeden vytrhol otcovi pušku a pažbou ho tresol do hlavy. Matt vykríkol a s plačom sa pritúlil k mame. Aj tá sa rozplakala, keď otec s ťažkým výdychom klesol k zemi. Jeden Indián schmatol Mary za vlasy, ťahal ju na dvor, ledva prepletala nohami. Tam ju sotil k matke a bratovi, ktorých vyviedli ostatní. Pohľadom zavadila o Briana ležiaceho vedľa dverí so zakrvavenou hruďou a vyhasnutým pohľadom. Stále nemohla uveriť tomu, čo vidí.

Na dvore sedeli na koňoch štyria francúzski vojaci. Mali oblečené modré, zlatým vyšívaním lemované kabátce so zlatými gombíkmi a veľkými chlopňami vreciek po stranách, úzke bledé nohavice zastrčené v čižmách a na hlavách trojrohé klobúky, spod ktorých im vytŕčali lokne sivých parochní. O niečom sa spolu zhovárali a povýšenecky na nich pozerali. Všetci Indiáni mali do chocholov vyčesané vlasy a polovice tvárí natreté na čierno alebo červeno. Ušnice a nosné dierky mali ozdobené plieškami, krúžkami či inými ozdobami, okolo krkov kovové náhrdelníky. Boli ozbrojení mušketami, pištoľami a sekerami a oblečení v dlhých belošských halenách, prepásaných opaskami alebo povrazmi. Okolo bedier mali ovinuté len akési kožené zásterky a nohy do polovice stehien chránené obuvou pripomínajúcou čižmy.

Jeden z vojakov čosi povedal a dvaja Indiáni sa rozbehli do stodoly a do chlievov. Mary šibla pohľadom k mame, ale tá len, strašne bledá a vydesená, objímala Matta, ktorý sa k nej tisol a držal ju okolo pása. Ďalší vojak hodil Indiánom vrece a dvaja s ním hneď vošli do domca. O chvíľu sa vrátili, akiste vrece naplnili všetkým, čo našli na stole. Jeden niesol aj pušky, čo visievali za dverami, dokonca aj Mattovu drevenú. Na tej sa Francúzi náramne zabávali a podávali si ju z ruky do ruky.

„To je moja puška!" vykríkol Matt a chcel si po ňu ísť, ale dostal kopanec do chrbta od vojaka na koni a rozpleštil sa na zemi. Mama sa k nemu sklonila, chytila ho za ramená a triasla ním, aby sa znova nadýchol, pretože kopanec mu vyrazil dych.

Mary si zakryla ústa, aby nevykríkla, keď sa na prahu domca zjavil otec. Indián, kráčajúci za ním, ho sotil k matke a Mattovi. Mary k nim tiež pribehla. Otec ich všetkých objal. Po sluche a po líci mu stekala stružka krvi, aj košeľu mal zababranú. V očiach mal zdesenie rovnako ako matka. Nestihli si ani nič povedať, už ich Indiáni od seba oddelili a každému osve spútali ruky. Konce povrazov popriväzovali o hrušky sediel vojakov. Francúzi čosi hovorili, no Jemisonovci nerozumeli ani jedinému slovu.

„Ale my nie sme Briti," pokúsil sa otec o vysvetlenie. „To je omyl, my sme Íri, pas des Anglais, pas des Anglais," skúšal francúzsky. Ale dočkali sa len opovržlivého pohľadu, akoby boli dajaký odporný hmyz, čo treba zašliapnuť alebo hodiť do ohňa.