Mrazivý príbeh z ikonickej hory nášho severu

Na Slovensku je množstvo hôr, ktoré skrývajú nevšedné tajomstvá a sú sprevádzané svojím hrôzostrašným, no autentickým folklórom. Jedným z nich je aj Babia hora, ktorá na poľskej strane dodnes nesie svoje nechválne známe meno Diablak. Kniha Nemé hlasy je dôkazom toho, že návrat domov nie je vždy najlepšou alternatívou, najmä keď človek znenazdajky prichádza na to, že sa v jeho tieni skrýva aj niečo iné, než len čerstvo posekaná tráva pozemku zosnulého starého otca.

Kniha, ktorá vám naženie husiu kožu

Mám za sebou dva úspešné romány so silnými témami, ako sú predaj drog či obchodovanie s ľuďmi. Tentoraz som sa rozhodol napísať príbeh, ktorý v človeku vyvolá napätie a prežije s knihou nevšedný, mrazivý zážitok. Myslím si totiž, že žáner hororu, či spojenie folklóru a nadprirodzených javov sa v slovenskej literatúre objavuje minimálne. Čo je škoda, keďže náš folklór je skutočne bohatý na legendy, ktoré v správnom spracovaní človeku nedajú spať.

Takou je aj kniha Nemé hlasy

Nemé hlasy sú príbehom muža, ktorý sa vracia do svojej rodnej dediny po tom, čo jeho dedo, horár, záhadne zmizne na Babej hore. Tomáš v malej piecke nachádza obhorený pracovný denník, v ktorom si dedo zapisoval pracovné úkony, no okrem nich odrazu v strede denníka natrafí na kresbu lesa s postavou ženy, ktorá má na hlave nasadenú lebku jeleňa bez parožia.

Najhoršie prichádza, keď sa nadprirodzené

stáva až príliš prirodzeným.

Kto je tá záhadná postava a prečo ju dedo kreslil?

V detstve si určite každý z vás vypočul nejeden hrôzostrašný príbeh zasadený do lokality, v ktorej vyrástol. Strašiaci, duchovia, podivíni či legendy lokálneho folklóru. Takou legendou je aj bytosť Veselica, ktorú nejeden človek uvidel na Babej hore a, naopak, už ho nikto nikdy nevidel. Je však len veľmi tenká čiara medzi šialenstvom, paranojou a nadprirodzenom. O tom všetkom sa dočítate v Nemých hlasoch.

Kniha však nie je len o mysteriózne. Hlavný hrdina Tomáš tu prežíva návrat k životu, ktorý zanechal dlhé roky v ikonicky zvanom Oravskom Veselom. Stretáva ľudí, s ktorými prežíval detstvo, a oni nie sú viac tými nevinnými deťmi, ktoré poznal.

• Čo by ste urobili, keby vykročíte na šopu a tam sa znepokojivo smejú dve deti?
• A keby ste sa odrazu v denníku dočítali, že vášmu dedovi nedali spávať?
• A že vlastne vôbec nie sú reálne?
• A že vlastne zrazu neviete, čo je reálne a čo nie?
• Vedeli ste napríklad, že Babiu horu navštívil niekoľkokrát aj samotný Adolf Hitler?
• A že vydal rozkaz, aby žiadny z členov wehrmachtu viac nevkročil na tú prekliatu horu?

Odpovede na nevysvetliteľné otázky hľadá aj hlavný hrdina a vy budete so zatajeným dychom sledovať, kde ho hľadanie odpovedí zavedie. Oravský folklór je pretkaný nadprirodzenom. V dávnych časoch sa tieto legendy tradovali pri páračkách a karnevaloch, dnes už podobné tradície zanikajú. Aj preto som sa rozhodol množstvo z oravských tradícií a folklóru vložiť do tohto nevšedného diela.

A ako to s knihou vyzerá teraz?

Kniha je napísaná, zalomená, skontrolovaná po dvoch korektúrach a obal je hotový. Mimochodom, obálka sa naozaj vydarila. Všakže? Nemé hlasy majú 300 strán, čiže rozsahovo akurát. Predtým mi všetky úkony spojené s vydaním zariadilo vydavateľstvo, tentoraz som sa však rozhodol ísť cestou samovydania. Lenže to so sebou nesie nemalé náklady, o to viac, keď za posledné roky stúpla tlač o 80 %, vďaka celosvetovému nedostatku papiera. Náklady na vydanie sa mi teda poriadne navýšili a práve preto potrebujem vašu podporu. Celková tlač bola vykalkulovaná na 5 600 eur, a to nepočítam cenu za obal, zalomenie a korektúry! Bez vašej pomoci knihu pravdepodobne nezvládnem vydať, čo by podľa mňa bola veľká škoda.

A čo na knihu čitatelia?

Knihu som dal prečítať niektorým overeným, ale, samozrejme, aj neznámym čitateľom. Z knihy boli všetci nadšení. Najviac ma asi potešilo, keď mi čitateľka po dočítaní poslala video svojich chvejúcich sa rúk.

Tak teda aj niečo o mne, nech ma trochu spoznáte

Volám sa Adam Kováčik a pochádzam práve z okolia Babej hory, čiže som rodákom z Oravy. Okrem písania beletrie vlastním aj instagramovú stránku s názvom Nerealista, ktorá už dosiahla cez 50 000 sledovateľov. Na tejto stránke uverejňujem vlastné citáty a metafory. Písanie je pre mňa neoddeliteľnou súčasťou života a rád by som v tom pokračoval aj naďalej. Budem veľmi rád, keď podporíte vydanie Nemých hlasov, pretože tento žáner na Slovensku podstatne chýba. Bez vašej pomoci si však neviem predstaviť, ako by som dokázal pokryť náklady na vydanie. Preto vám už vopred ďakujem za každú poslanú čiastku.

A ešte malá ochutnávka

V momente by som sa doň najradšej celý schoval a pritom plakal ako vystrašené dieťa. Svaly neprestajne stuhnuté nebolo možné vystrieť, akoby boli stiahnuté povrazom strachu, a jagavé oči v slzách, či mysli neverili a nechceli uveriť, čo sa to v útrobách Babej hory vlastne odohráva. Nevidel som presne, čo to predo mnou je. Nedalo sa hovoriť tak celkom o zreteľnom obraze, no v tejto chvíli mi už bolo jasné, čo stojí v mojom zornom poli. Nie v takej veľkej vzdialenosti, medzi husto pretkaným porastom usychajúcich smrekov, stálo ono. Presne to desivé, to nakreslené v dedovom zápisníku, s lebkou jeleňa bez parožia na tvári, ak to vôbec nejakú má. Naozaj to tam čakalo, alebo sa len odhodlane pripravovalo na pohyb. Celá táto chvíľa mi pripadala ako večnosť. Prízrak z najtemnejších hlbín mysle, ktorú nechce nikto nikdy postretnúť. Skrývalo sa to medzi hrubými smrekmi a hľadelo na mňa. Neprestajne, bez pohybu. Ako figurína, maketa. Slnko už viac nepresvetľovalo medzery hustého stromového porastu, len jeho posledné, chabé lúče predstavovali zdroj svetla. 

„Veselica?“

Zopakoval som svojím najprirodzenejším tónom hlasu. Presne ako pred chvíľou. No tentoraz som s odporom potriasol hlavou. Prosto som neovládal svoje slová.