Pozor: Projekty sa na StartLabe zoraďujú podľa posledného prijatého daru. Ten váš je momentálne na úplnom konci. Nebojte sa, v poradí sa posunie hneď, ako získate svoj prvý dar.

Odmeny

Odmeny

O projekte

O projekte

O projekte

Kniha Cigánka je dialógom medzi rómskym a gadžovským svetom. Úcta a rešpekt by mali byť prejavované a samozrejmé ku každému človeku. A hoci sú v osnovách hodín etiky aj občianskej náuky a deti na nich trávia množstvo času, cez poučky a opisovanie definícií sa ich nik nenaučí. Preto jednou z ciest k tolerancii, pochopeniu, rešpektu, ľudskosti je výchova a vzdelávanie cez príbehy. Kniha Cigánka silný príbeh prináša.

Skutočný príbeh o živote v dvoch svetoch rozpráva Janette Motlová Maziniová. Prečo?

„Keď som pred piatimi rokmi začala písať Cigánku, mala som jasný cieľ. Chcela som, aby gadžovský svet pochopil, čo všetko má v rukách. Ako veľmi dokáže pohľadom potešiť, no aj ublížiť. Ako ľahko odsúdi len preto, že niektorá etnicita v spoločnosti nepatrí medzi lukratívne.

Chcela som, aby rodičia pochopili, že záleží na tom, ako o Rómoch pred svojimi deťmi hovoria.

Áno, chcela som mojou výpoveďou pomôcť stovkám malých Rómčat, ktoré sú ako ja kedysi. Vždy, keď prídem do osady, komunity, geta, vidím koľko by toho mohli, no nemôžu. Pretože ich rodičia im nevedia a nemôžu dať viac, než vedia a majú oni sami."

Kniha pôvodne vyšla v roku 2012 a kvôli jej obrovskému úspechu, silnému príbehu a potenciálu pomôcť zblížiť rómsku a gadžovskú komunitu teraz Sokratov inštitút a Technická univerzita vo Zvolene pripravujú jej aktualizované a doplnené vydanie. To pokračuje v rozprávaní osobného príbehu Janette počas uplynulých 5 rokov.


Ako využijeme získané peniaze?

Vďaka Vašej podpore sa knihy dostanú aj učiteľom základných a stredných škôl, s ktorými spolupracujeme v rámci našich vzdelávacích programov. Časť nákladu bude venovaná školským knižniciam.


Prečo časť kníh pre školy?

Z knihy Cigánka neplánujeme urobiť povinné čítanie. Pre učiteľky a učiteľov je však príležitosťou nahliadnuť do života v dvoch svetoch. Pre žiakov, žiačky, študentov a študentky je výzvou pozrieť sa na osobný príbeh zblízka, vnímať pocity, dilemy, životné križovatky, premýšľať. O tom, že nik z nás neovplyvnil podmienky, do ktorých sme sa narodili. Ako budeme žiť tu a spoločne však ovplyvniť môžeme.


Ako na školy

Vydavateľom knihy Cigánka je Sokratov inštitút, ktorý realizuje nezisková organizácia Živica a Technická univerzita vo Zvolene. K učiteľom a učiteľkám sa knihy dostanú priamo na kurzoch a rôznych vzdelávacích aktivitách, ktoré realizujeme.


O autorke

Janette Motlová (Maziniová)

Autor fotografie: Vladimír Šimíček

Žena, mama, manažérka, ktorá vyrastala v rómskej komunite v Novom Meste nad Váhom. Ako prvá z jej komunity mala ukončenú vysokú školu a vďaka svojim „gadžovským" priateľom z detstva dnes vie žiť v oboch svetoch — v rómskom, aj v nerómskom. Od mamy dostala do života múdrosť, že byť dobrým človekom je niečo, čo sa nedá vyvážiť peniazmi. To ale v súčasnej spoločnosti nestačí, a tak vyštudovala sociálnu prácu na Fakulte sociálnych vied a zdravotníctva Univerzity Konštantína Filozofa v Nitre. Borila sa s predsudkami, chudobou a stereotypmi, aby o tom neskôr písala v blogoch aj autobiografickej knihe Cigánka. Celé detstvo sa pokúšala zblednúť, lebo vo svojej farbe videla dôvod odmietania spolužiakmi. Dnes hľadá priestor a riešenia, aby rómske deti a mládež boli menej nápadné a získali väčšiu šancu rásť a byť viditeľné.


Prečo vydáva knihu Cigánka Sokratov inštitút

Sokratov inštitút je vzdelávací program pre vysokoškolákov a mladých ľudí z rôznych odborov. Pre verejnosť organizujeme verejné diskusie na aktuálne témy. Medzi naše základné hodnoty patria dialóg, úcta a rešpekt.

Autorkou obálky je mladá grafička Dana Bubáková, absolventka Sokratovho inštitútu.


Úryvky z knihy

Bola som iná. Teda, aspoň všetci okolo mňa to ho­vorili. Všade som bola, všetko som videla a Žiletku v Bošáci poznal každý. V štyroch som chodila sama autobusom do škôlky aj zo škôlky, v piatich som na­stúpila do školy a o rok neskôr som zistila, že knihy sú pre mňa všetkým, čo mi chýbalo – kamarátmi, čo sa mi vyhýbali, súrodencami, ktorých som dlho-dlho nemala, a aj rodičmi, čo boli stále v robote pri kra­vách.

Keď som ráno vstávala do školy, oni už boli v maš­tali, keď som sa vracala, ešte stále boli v maštali. A keď prišli domov, už som spala. Mamka mi stihla akurát tak vypnúť telku, zobrať knihu z rúk a posťažovať sa tat­kovi, že raz z toľkého čítania určite osprostiem, za­tvoria ma do blázinca alebo minimálne oslepnem. Takto to bolo dlhé roky. Zvykla som si byť sama. Doma aj v škole. Medzi Cigánčatami som bola čiernou ovcou (aj keď tu by skôr sedelo označenie biela ovca), le­bo premýšľam ako Gadžovka, a v škole sa zasa so mnou nekamarátili spolužiaci, lebo som (a aj vyzerám) ako Cigánka.

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

Časom som pochopila, že zatiaľ čo ma jedni vidia ako príliš bielu, pre tých druhých som ešte stále dosť tmavá, aby ma prijali medzi seba. Často som premýšľala nad tým, kde robím chybu a hľadala som mož­nosť, ako ju napraviť. Z toho „ťažkého" premýšľania mojej desaťročnej hlávky mi vyšlo, že keby som sa vy­bielila, bola by som pre gadžovských spolužiakov dosť dobrá na kamarátenie.

A tak som sa rozhodla vybieliť si pokožku zaruče­nými prostriedkami – pieskom na riad, solvinou, drô­tenkou. Keď to nepomáhalo, použila som kombiná­cie – solvina a drôtenka, soľ a drôtenka, no nič. Bolo to neuveriteľné sklamanie, keď sa mi nepodarilo zbled­núť ani len o pol stupňa…

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Akceptovali sme vašu prihlášku… Skvelý motivačný list… Vidieť, že máte rada Francúzsko. Mám pre vás ponuku. Môžete k nám nastúpiť, ak viete do troch dní vybaviť všetko potrebné a v pondelok nastúpiť na zájazd… Že áno? Super, takže vás zajtra čakám, príďte hneď ráno – som v práci už od deviatej."

Takmer som sa vtedy neudržala na nohách. Zo vzrušenia aj z obáv, či som sa nepustila do niečoho, na čo nemám. No pocit dokázať našim, že vzdelanie má zmysel a dá mi ove­ľa lepší život, ako majú oni, bol silnejší…

Na druhý deň som stála pred budovou, kde sídlila cestovka. Zvonček. O pár sekúnd už trpezlivo tete v informačnej búdke vysvetľujem, že ma čaká osobný pohovor. Veď – nech si to overí. Teta sa nakoniec usmeje (to asi vďaka môjmu šarmu osemnásťročnej žabky) a hovorí: „Tak sa tam zlož. Dám im vedieť, že si tu."

Sadám si vo vestibule na stoličku a obzerám si svoje bu­dúce pracovné prostredie. Je 8.40. Sledujem všetkých, ktorí prichádzajú. Obzerám si ich oblečenie a nebadane ho porovná­vam so svojím kostýmčekom. Samozrejme, každého naokolo poctivo pozdravím. Veď čo ak niekto z nich je môj budúci šéf?

Pol desiatej. Teta z informácií prichádza ku mne. Pevne zovreté pery. Nahodím žiarivý úsmev – vraj búra bariéry, tak si to overujem v praxi. Nezaberá… Po vypočutí jej slov už na úsmev nemám náladu. Rúca sa mi celý svet. Nechápem… Ako mohli dnes už niekoho vybrať, keď som bola prvá? Veď včera mi povedali, že si vybrali MŇA!!! Čo teraz poviem do­ma? Všetkým budem na smiech…

--------------------------------------------------------------------------------------------------------------

„Čo keď bude tmavšie a vašim sa nebude páčiť?"

Neblázni, bude to ich vnúča, budú ho mať radi rovnako, ako majú radi ségrine decká."

Neupokojilo ma to. Chcela som, ale nedalo sa.

Čím viac sa blížil termín pôrodu, tým častejšie som sa modlila, či sa skôr opäť raz po dlhej dobe rozprávala s TÝM HORE. Prosila som ho, aby mi dal silu dieťaťko donosiť a aby všetko dopadlo dobre. Prosila som ho, aby sa to maličké narodilo zdravé.

A prosila som ho, aby bolo aspoň trochu svetlé.

Áno, hanbila som sa za tú poslednú prosbu dokonca aj sama pred sebou. No verila som, silno som verila, že ON vie, prečo sa modlím aj takto.

Zvláštne. Keď som čakala Mareka, ani mi niečo také nenapadlo. Možno preto, že predpoklad, že by bol svetlý, nebol veľmi reálny - otec Cigán, mamka Cigánka. No teraz… Teraz, teraz to bolo iné. Dalibor je Gadžo. Svetlý, blonďavý Gadžo. Ak ak by maličké zdedilo pokožku po ňom, život na Slovensku by malo o niečo jednoduchší.

Aby som bola úprimná, omnoho, omnoho jednoduchší.

Podporiť

Novinky0
Podporovatelia87

Podporovatelia

O autoroch

O autoroch

Jana Ďaďová

Jana Ďaďová

Dlhodobo pracuje ako dobrovoľníčka v mládežníckych a komunitných neziskových organizáciách, tri roky sa venovala podpore samostatného života mladých ľudí so zdravotným postihnutím a na mestskom úrade v Bánovciach nad Bebravou pôsobila ako koordinátorka práce s mládežou.

Programová koordinátorka Sokratovho inštitútu

Juraj Hipš

Juraj Hipš

Vyštudoval filozofiu a estetiku na Filozofickej fakulte UK. Po skončení štúdia pracoval ako kurič a stredoškolský učiteľ. Na niekoľkých základných a stredných školách vyučoval environmentálnu výchovu a náuku o spoločnosti. Pôsobil ako vysokoškolský učiteľ na svojej alma mater. Od svojich pätnástich rokov pôsobí v neziskovom sektore. Rodený Bratislavčan, ktorý sa presťahoval na lazy, kde zakladal prvú komunitnú školu a stál pri zrode Vzdelávacieho centra Zaježová. S manželkou a tromi deťmi žije na Zaježovej. Vo voľnom čase rúbe drevo na zimu

Riaditeľ Živice, zakladeteľ Sokratovho inštitútu

Názov organizácie CEEV Živica
Sídlo Bratislava
Web www.sokratovinstitut.sk

Kontaktujte autora



Odmeny (perks)

  • Zobraziť ostatné

Platba (payment)


5 € 5 000 €

Potvrdením údajov súhlasíte s pravidlami používania StartLab.sk

Kontakt