Zvládate pandémiu korony, ktorá je tu už viac ako rok?

Osobne ju zvládam lepšie ako spoločnosť všeobecne. Z hľadiska svojej profesie som totiž doma v karanténe takmer celý život. Navyše od začiatku pandémie, teda od marca minulého roka, ma začali pozývať rôzne školy a triedy na svoje online vyučovanie. Teším sa, že dostávam možnosť inšpirovať deti. Buď preberáme dohodnutú látku, alebo sa len voľne rozprávame. A vo voľnom čase píšem, maľujem, skladám, robím nové knihy a projekty.

Čiže žiadne úzkosti z toho, čo nás čaká?

Nie, lebo sa riadim tým, že čo má prísť, to príde, nech by som sa akokoľvek bránil. Samozrejme, nijako to zlu neuľahčujem, a tak poctivo nosím respirátor či rúško, dokonca sa hádam s ľuďmi, ktorí to ignorujú a dýchajú mi na chrbát napríklad v rade na pošte. Pravidelne sa chodím dať testovať, som už aj zaočkovaný prvou dávkou a vyhýbam sa davom. Ťažšie som znášal len to, že som dlho nemohol chodiť do kníhkupectiev, keďže boli zatvorené.

Všimli ste si na deťoch, ktoré učíte online, niečo zvláštne?

Áno. Sú opustenejšie, zraniteľnejšie a atakovanejšie, než som si myslel. Na druhej strane vnímam aj to, že masovo pribúdajú učitelia, ktorí chcú konečne učiť inak – lepšie a hlbšie. Tento proces sa už nebude dať zastaviť.

Trápi ma však, že sa roztvárajú nožnice medzi tými, čo sa počas lockdownu vzdelávať mohli, a tými, čo boli bez šance, lebo nemajú doma vhodné podmienky, počítač či internet. Tento sociálny aspekt je smutný, ešte smutnejšie však pre mňa je, že niektoré dieťa sa aj mohlo vzdelávať, a aj tak to nerobilo.

Máte 65 rokov, na konte okolo sto kníh a desiatky textových hitov pre skupinu Team. Keby ste si vyložili nohy, vyžili by ste v pohode z honorárov a tantiém?

Ale áno, veď už poberám aj penziu. Dôchodok mám slušný, nad priemerom. Toľko som ani nečakal, veď som bol značnú časť života na voľnej nohe. Zrejme sa mi oplatilo poctivo odvádzať dane aj odvody. O peniaze som sa však nikdy výrazne nestaral, zaujíma ma len to, aby som mal na knihy a na bežnú životnú prevádzku.

Pamätám si, ako ste dlho boli na Facebooku a potom ste nadlho zmizli, aby ste sa zase objavili. Raz ste mi spomínali, že ste odišli, lebo vám liezla na nervy úroveň diskusií a zloba. Vrátili ste sa, lebo bez Facebooku dnes nie je možné adekvátne propagovať svoju prácu?

Vrátil som sa, lebo som sa už vyliečil z facebookovej závislosti. Od Facebooku som bol taký závislý, že som sa každý deň púšťal do zbytočných a jalových hádok. Niežeby som občas neuletel aj dnes, ale skôr to už beriem ako komunikačný nástroj. A áno, v čase pandémie je to aj dobrá vec na predaj kníh, keďže kníhkupectvá nefungovali, predávalo sa mi tam len zopár kusov mesačne.

A keďže pripravujem takzvanú neučebnicu pre deti s názvom Škola pre tvoju budúcnosť, potrebujem komunikovať priamo s nimi aj ich rodičmi tak, aby som vedel, čo všetko tam chcú mať. Robím si tak rôzne prieskumy a štatistiky, aké hodnoty preferujú, čo potrebujú vedieť, aké talenty majú a podobne. Bez takejto interakcie by kniha nemohla vzniknúť.

Rypák by sa možno spýtal, či vôbec môže 65-ročný dedko rozumieť detskej duši. Iná vec je, že zo sto kníh, ktoré ste napísali, bolo až 60 venovaných práve deťom.

Mojou výhodou je, že som na rozdiel od mnohých učiteľov a rodičov nezabudol, aké je to byť dieťaťom. Dospelí sa v istom veku zbláznia a všetko detské sa z nich vytratí. Ja mám v sebe dodnes intenzívne pocity a spomienky na to, čo som mal ako dieťa rád, čoho som sa bál, čo som nenávidel, čo som miloval, za čím som plakal a tak ďalej.

K tomu pripočítajme moju celoživotnú skúsenosť s deťmi, keďže pre ne nielen píšem, ale sa s nimi aj stretávam a rozprávam v školách či na besedách. A mám aj tri vlastné deti. Som už dokonca vo veku, keď ma ako deti počúvali rodičia dnešných detí. Mám teda odchovaných viac generácií.

Jasné, nespolieham sa len na tieto insitné skúsenosti, ale čítam aj veľa odbornej literatúry, výskumy psychológov, skúsenosti učiteľov, neurológov, dokonca kriminalistov. To všetko dokopy mi poskytuje trúfalosť, že ešte mám deťom čo odovzdať.

Napísať neučebnicu o tom, ako žiť svoj život, znie marketingovo dobre, ale v konečnom výsledku to aj tak bude čosi ako učebnica. Problém je, že tých je na trhu veľa vrátane zlých. Prečo by vaša mala byť iná a lepšia?

Nemám v sebe tú drzosť, aby som tvrdil, že som vymyslel niečo prevratné, ale faktom je, že väčšina dnešných učebníc má za cieľ byť komunikačným nástrojom medzi učiteľom a dieťaťom. Lenže čo je obsahom? Práve to, čo sa tam rozhodnú dať dospelí. Dajú to tam z pozície „veď len my vieme, čo ty, hlúpe a nevyvinuté dieťa, máš vedieť“.

Ja na to idem inak. V prvom rade sa pýtam detí, čo by sa chceli naučiť. Jasné, žiadne mi neodpovie, že sa chce naučiť vybrané slová či zlomky, ale tie veci sa tam dajú zakomponovať tak, aby sa to naučilo. Pýtam sa preto menších aj väčších detí na všetko možné a pekne mi vychádza, čo potrebujú.

Čo konkrétne teda žiadali napríklad staršie deti?

Jeden maturant mi povedal, že by sa chcel naučiť piť tak, aby potom nevracal, aby mu nebolo zle. Na prvý pohľad je to vulgárna, rebelská a priam nemiestna požiadavka. Lenže psychológ mi vysvetlil, že je to naopak – v skutočnosti ide o zrelé uvažovanie. Maturant totiž vie, že už má možnosť piť alkohol, a tak chce vedieť, ako to robiť tak, aby mal nad sebou kontrolu.

Iné deti chceli vedieť, ako sa ubrániť agresorovi, keď ich niekto šikanuje fyzicky alebo na internete. Niektoré sa pýtali, či sú bitcoiny podvod alebo budúcnosť. A padli aj otázky typu, aké povolania si majú vybrať, keď väčšina z tých profesií, ktoré budeme potrebovať v modernej spoločnosti, dnes ešte neexistuje.

Odvolávate sa aj na profesora Juraja Hromkoviča zo Švajčiarskeho federálneho technologického inštitútu, ktorý tvrdí, že naše učebnice majú obrovský problém – nie sú robené tak, aby sa z nich mohli učiť deti samy bez učiteľa.

Presne tak, vôbec nie sú písané tak, aby sa z nich mohli učiť deti samy pre seba. Pozorovaním som si uvedomil, že dieťa sa pritom dokáže naučiť všetko, čo len chce – názvy dinosaurov, ale aj Minecraft. Vyberá si to, čo ho baví, aké knihy a iné zdroje ho zaujmú. A ak sa dokáže naučiť všetko, prečo by sa nedokázalo naučiť žiť? Napríklad aj podľa mojej knihy.

Stačí pritom využívať a aktualizovať momenty, o ktorých deti vedia. Keď uviazne loď v Suezskom prieplave, dá sa to využiť ako príbeh samotného dieťaťa – aj ono predsa môže mať v živote chvíle, keď sa cíti zaseknuté. A rovno môžeme preberať, či a s akými technikami sa s tým dá pohnúť.

Rovnako vieme vyťažiť z víťazstva Petry Vlhovej a z toho, že vymenila svojho trénera, prípadne z toho, že Sagan práve nevyhral preteky. Dá sa to aplikovať na zemepis, fyziku, dejepis aj matematiku. Výhodou je, že dieťa sa to chce učiť bez ohľadu na to, či za to dostane známku.

Príčetní rodičia vedia, že ich deti sa učia pre seba, nie pre známky. Problém je, že známky ovplyvňujú celý systém vrátane prijímania na stredné a vysoké školy. Je teda nastavený tak, že podstatná je dobrá známka, nie to, či žiak téme naozaj rozumie. Kto by chcel mať doma kreatívneho štvorkára, keď okolie mu vnucuje, že je hlúpy a neschopný?

Preto je súčasťou mojej misie aj výchova rodičov. Tí by si tiež mali sadnúť do pomyselných školských lavíc a učiť sa, ako byť dobrými rodičmi. Niežeby na to existoval manuál, ale táto potreba visí vo vzduchu.

Súhlasím, že veta „učíš sa pre seba a svoj život, nie pre známky a školu“ sa stala prázdnou floskulou, ktorej neverí ani rodič, ani dieťa. Všetko je totiž nastavené na známky a testovania, mení sa to len pomaly. Až pandémia a online vyučovanie ukázali, koľko balastu a zbytočných detailov sa deti musia učiť.

Na to sme tu však my, inovátori, ktorí máme metodiky aj stratégie, ako to zmeniť. Chceme pomôcť a osobne si myslím, že teraz je na to priaznivý čas. V školstve je už fakt veľa ľudí, ktorí by chceli veci robiť inak a lepšie.

Veľa sa hovorí o tom, že deti treba učiť pútavou a zážitkovou formou. Nič proti tomu, ale nenesie to v sebe aj riziká? K vzdelávaniu totiž musí patriť aj dril a námaha. Isté veci sa jednoducho treba naučiť. Zaujíma sa niekto o hranicu medzi oboma formami?

Toto je veľmi dobrá a kompetentná otázka. Hranica spočíva v nasledovnom – ak dieťa v niečom vidí zmysel, dril a odriekanie podstúpi dobrovoľne a s radosťou. Krásne to vidieť u športovcov – chceš byť Messim či Saganom? Potom vieš, že k tomu patrí aj tvrdý tréning, na ktorom si neraz poplačeš.

Inými slovami, ak chceme, aby sa deti s radosťou učili vybrané slová, vzorce z chémie či definície z matematiky, musíme im ukázať zmysel. Musia vedieť, na čo konkrétne sa im to zíde. Lenže dnes neraz vedia len to, že sa im to zíde presne raz – v teste, ktorý robia na známky. To nemá hĺbku, to ich nijako nemotivuje.

Látka v škole by mala byť iba zámienkou na to, aby sa každý žiak naučiť žiť a rozumieť svetu okolo neho. To sa mu dá vysvetliť tým, že chceme, aby sa v živote naučil prekonávať prekážky. Deti pritom rady vyhľadávajú prekážky, veď si všimnite, koľko sa dokázali naučiť bez nás. Koľko vecí ovládajú, hoci sme ich od nich vôbec nevyžadovali. Z toho vyplýva, že nejaká základná škola pre ne musí byť doslova hračka.

Inými slovami, každá jedna látka v škole sa dá vysvetliť tak, aby jej deti rozumeli v praxi, ktorá ich stretne – fyzika, matematika či chémia napríklad na to, ako funguje auto, ako sa stavajú domy, že domácnosť funguje ako malá firma s ekonomickými zákonitosťami, že čítanie a literatúra nás učia rozmýšľať a písanie rukou v nás rozvíja psychomotorické schopnosti a mozgovú aktivitu vôbec.

Sú dnešné deti iné, alebo je to fráza?

Sú rovnaké ako my. A zároveň odlišné. Vo svojej podstate sú približne rovnaké deti všetkých generácií. Menia sa len rekvizity a vonkajšie okolnosti. Každé dieťa však chce byť dospelé, akceptované, milované, chce si získať úctu, rešpekt a ocenenie, chce mať priateľov, chce si nájsť lásku.

Že dnešné deti majú k dispozícii iné technológie, než aké sme mali my, že inak trávia voľný čas? To je práve skvelé. Počítače aj mobily sú predsa úžasné veci. A múdri učitelia ich bez problémov zapájajú do vyučovania. Bežne som žiakom zadával úlohu, aby napísali niekomu esemesku, v ktorej bude uplatnené aktuálne učivo, prípadne aby niekomu zavolali a povedali niečo o štúrovcoch.

Ako ich zaujať štúrovcami?

Ja som sa žiakov spýtal, či poznajú nejakých raperov. Začali mi menovať všetkých možných, a tak som im povedal, že prvými slovenskými rapermi boli práve štúrovci. To samo osebe ich zaujalo, a tak už nebol problém im ukázať, že rap a štúrovská poézia majú naozaj veľa spoločného.

Rovnako ich viem priviesť k Eposu o Gilgamešovi, o ktorý by inak nezakopli. Na začiatku sa ich spýtam, akých rôznych superhrdinov poznajú. Keď ich vymenujú, poviem im, že prvým superhrdinom, z ktorého vyšli všetci ostatní, bol práve Enkidu zo spomínaného eposu.

Pointou je teda vždy začať tým, čo dieťa naisto zaujíma, a od toho ho doviesť k novým veciam?

Presne tak. Využiť sa dá akýkoľvek príbeh či zážitok dieťaťa v rodine. Má doma chorého psíka? Od toho sa viem odpichnúť k akejkoľvek látke v akomkoľvek predmete.

Tvrdíte, že všetky deti sú mimoriadne a geniálne, pričom našou úlohou je nepokaziť im to našou nešikovnosťou a ťarbavosťou. Druhej časti rozumiem, ale nie je tá prvá len floskula?

Som presvedčený, že naozaj všetky deti sú geniálne. Veď si vezmite, čo všetko zvládnu už v prvých piatich rokoch života – naučia sa chodiť, stáť, behať, rozprávať, rebelovať, vyjadrovať svoj názor, klásť otázky i odpor. To všetko dokážu ešte pred nástupom na základnú školu. Nie je to úžasné?

Pod genialitou si netreba predstavovať len to, že budú riešiť rovnice ako Einstein, hrať šach s veľmajstrami či písať knihy, ktoré dostanú ceny, ale aj praktické zručnosti. A áno, k nim patrí aj to, že niekto vie geniálne klamať, podvádzať či vyhnúť sa zodpovednosti. Deti sú zázrak a nám dospelým stačí iba nezavadzať. Dajte im do rúk počítač a naučia sa s ním robiť bez toho, aby ste im čokoľvek ukázali. Dajte im do rúk dobrý príbeh a dokážu ho preniesť do svojich životov.

Mnohí rodičia dnes nariekajú, že ich deti celé dni presedia pri počítači a hrajú hry. Akoby za to mohli tie deti.

Ja proti tomu, že deti sedia pri počítačoch, nič nemám. Samozrejme, nemám na mysli to, aby tupo strieľali po druhých v rámci hier, ale to, že existujú zmysluplné programy, ktoré ich veľa naučia. A to je o rodičoch – musia deťom poskytnúť iný obsah, ktorý ich zaujme. Vždy je to o majstrovstve dospelého. Tak sa deti môžu na počítači učiť aj vybrané slová, aj cudzí jazyk, aj chémiu, aj čokoľvek iné. Preto deťom nič pri počítači nezakazujem ani neprikazujem, iba ponúkam.

Podľa vás je naše vzdelávanie nepripravené na budúcnosť, ktorá sa začala už včera. Nebičujeme sa príliš? Poznám mnohých, ktorých vychovali naše školy, aby potom patrili k premiantom kvalitných škôl v zahraničí.

Veľa ľudí je na zahraničných školách, ale aj v živote úspešných nie vďaka našim školám, ale napriek nim. Keby im naše školy poskytli kvalitnejšiu prípravu, boli by ešte úspešnejší. Pozrime sa na našu vedu, literatúru, čokoľvek – nemáme žiadnych nositeľov Nobelovej ceny. Máme len pár kvalitných jednotlivcov, ktorí uspeli napriek systému.

Sme malá krajina. Ak má Nemecko 83 miliónov a Francúzsko 67 miliónov obyvateľov, už z princípu nemôžeme očakávať rovnaké čísla ocenených. Navyše, nie každá krajina je dobrá vo všetkom – Angličania majú v porovnaní s nami nanič hokej, ale oveľa lepší futbal.

Lenže my chceme, aby naše dieťa bolo dobré aj v matematike, aj v slovenčine, aj v cudzom jazyku, aj v telesnej výchove, aj v praktických činnostiach. Inými slovami, chceme vychovať univerzálne a priemerné bytosti. Komunisti na to mali floskulu – všestranne rozvinutá osobnosť.

Ak chce byť niekto dobrý kuchár či policajt, načo doňho hustíme toľko matematiky či zemepisu? Miesto toho, aby sme v ňom podporovali to najlepšie, mu hovoríme – v poriadku, toto ťa baví, ale teraz to utlm, lebo ešte musíš ovládať aj hento. Lenže ono na to kašle, lebo ho to nebaví.

Problém je, že na to, aby ste zistili, v čom to dieťa vyniká a čo ho bude baviť, musí zvládnuť nejaký bazálny základ. Nemôžeme totálne rezignovať na všestrannosť, z ktorej potom vyplynie, kto má na čo talent a čo ho zaujíma. Máme rezignovať na učenie o kultúre, lebo niekto chce byť cestár? Lenže on je najmä človek.

Rozumiem, ale niekedy mám pocit, že nám stále ide o to isté, o čo šlo ešte Jozefovi II. – zgramotniť populáciu, odbremeniť rodičov, aby mohli chodiť pracovať do fabrík, a deti zgrupovať na armádnom princípe do jednotlivých ročníkov. Máme 21. storočie a až dnes akoby sme začali hľadať iný model.

Faktom je, že žiadny človek nie je schopný kapacitne obsiahnuť všetko, čo od neho dnes žiadame. Nie je to v jeho mentálnych ani fyzických silách. Preto musíme dieťaťu už na začiatku férovo povedať napríklad to, že fyzika je síce úžasná veda, ale dotkneme sa jej len okrajovo, aby o nej niečo vedelo, a ak raz bude samo chcieť, vráti sa k nej.

Tým riskujete, že utlmíte záujem každého žiaka o fyziku, hoci ešte nestihol spoznať jej krásy, a žiadny fyzik nám tu už nevyrastie.

Dobrá poznámka, je to na polemiku, často nad rozmýšľam a rozmýšľajú aj iní. Nikdy by som si netrúfol povedať, že treba úplne vyhodiť hociktorý z dnešných predmetov. Viem si však predstaviť syntézu niektorých z nich – napríklad prírodných vied, jazykov a podobne. V mojej „neučebnici“ napríklad navrhujem „zemdejpis“, spojenie geografie s históriou. Vezmime si teraz Rusko a Ukrajinu – ich konflikt sa nedá pochopiť bez vedomostí o geografii (priestor) a histórii (čas).

Akože učiť slovenčinu, angličtinu a povedzme latinčinu ako jeden predmet?

Napríklad. Ako predmet o jazyku všeobecne. Ja som mal latinčinu na strednej škole a dodnes čerpám z jej systematiky – napríklad keď píšem nejaké fantasy a vymýšľam mená alebo názvy.

Čo je inak pre spoločnosť a jednotlivca dôležitejšie? Mať univerzálneho lekára, ktorý vie z každej oblasti ľudského tela trochu, ale vie vytvoriť syntézu, alebo mať špecialistu na ľavé ucho, ktorý si už na pravé ucho netrúfne, lebo je v niečom iné? Samozrejme, že preháňam a zjednodušujem.

A aká je odpoveď?

Že asi potrebujeme aj renesančné bytosti, ktoré vedia veľa o všeličom, aby pokojne mohli debatovať a spájať sa aj so špecialistami. Vrátim sa k dieťaťu – to má byť tvorivé a schopné reagovať na zmeny, má kooperovať, ale zároveň si zachovať svoju integritu a individualitu, nepoužívať vo všetkom chronologický, ale skôr sieťový princíp a podobne. Naozaj by sme sa už mohli vzdať systému, že deti učíme, ako to šlo do radu od praveku po 21. storočie, na ktoré už, mimochodom, neostáva čas.

Prečo sa to nedarí zmeniť?

Okrem iného preto, lebo sa do toho montujú politici, ktorí to nenechajú na odborníkov. Politici si myslia, že ide o systém, ktorý tu bude zabetónovaný ešte aspoň dvesto rokov, a vôbec si nevšimli, že dnes naša istota v čomkoľvek trvá maximálne pár dní až týždňov. Svoj diel na tom nesú aj tí učitelia, ktorých to nenaučili na univerzitách. A potom rodičia. Rodič vie byť veľmi často efektívnym sabotérom všetkých zmien.

Vravíte, že detí sa odmalička treba pýtať, čím chcú byť, a tomu prispôsobiť aj vzdelávanie. Nie je to naivné?

Som presvedčený, že nie. Treba sa ich na to pýtať už v materskej škôlke. Kým zasadnú do lavíc v škole, učiteľ by ich už mal poznať, vedieť, čo ich baví, aké majú talenty, dispozície, hendikepy a podobne. Zásadné je neoddeľovať rodiny a školy od seba. Dnes sa deje, že nadšená učiteľka hovorí deťom o krásach divadla, aby potom doma od rodičov počuli, že herci sú len príživníci, ktorí berú peniaze za nič, kým rodičia drú pri páse.

Najhoršie je, keď učiteľ ničí kreativitu. Deťom dá nakresliť strom, potom pozerá výkresy a dieťaťa sa spýta: „A toto je čo? Modré stromy nie sú!“ A dieťa tak veľmi zahriakne, že už nikdy nenájde odvahu prejaviť sa originálne. Toto je inak prípad, ktorý sa naozaj stal. Učiteľovi by som pritom vedel ukázať množstvo obrazov s modrými stromami a miliónovými hodnotami od svetoznámych maliarov.

Lenže malé dieťa svoje túžby mení – ak vezmem svojho štyri a pol ročného syna, ten už chcel byť vodičom smetiarskeho auta, hasičom, buldozeristom, bagristom a aktuálne chce byť kombajnistom či traktoristom. Do svojich 14 rokov to zmení ešte mnohokrát.

To je v poriadku, aj prognostici hovoria, že v budúcnosti budeme mať mnohí viac povolaní naraz, budeme teda vykonávať viac prác súbežne. Pripravujeme však na to deti? A hoci nie som psychológ, všimnite si, že váš syn síce mení jednotlivé profesie, ale všetky ich spája to, že chce riadiť nejaký stroj. Chce sedieť niekde vyššie, mať vo vlastných rukách volant či páky, a teda prenesene aj svoj život. A na tom sa už dá stavať.

Nemusíme sa fixovať na konkrétne povolanie, ktoré chce robiť dnes, ale práve na abstrakciu, ktorá je v pozadí. Ak chce byť niekto predavačka, dá sa za tým vidieť aj to, že chce byť obklopená ľuďmi, stať sa súčasťou nejakého súkolia.

O svojej neučebnici píšete: „Vaše deti sa ocitnú uprostred fascinujúceho príbehu poznávania a skúmania tohto sveta. Viac ako vybrané slová či slovné príklady nás budú zaujímať stratégie života, spolupráca v tíme, kritické skúmanie faktov, narábanie s financiami, vzťahy, sebaobrana proti šikane, životný time manažment, pestovanie vytrvalosti a podobne.“

Ľudstvo má v sebe zakorenenú túžbu žiť príbehy, účinkovať v nich. Využívam práve to, že deti chcú byť nejakými postavami, hrať ich. Zvolia si, čím chcú byť, a potom riešia jednotlivé úlohy. A hoci ich niektoré možno budú otravovať, urobia to, lebo vedia, že je to súčasť cesty za ich snom, podmienka dostať sa do ďalšieho levelu. Obetujú preto aj svoj voľný čas a pohodlie. A tým, že to dosiahnu poctivo a vlastným úsilím, bude to mať pre ne väčšiu hodnotu ako jednotka v škole.

Samozrejme, knihou to má len začať, nie skončiť. Splniť úlohy dokážu, len ak ju odložia a pôjdu do života, von, medzi ľudí. Učebnicami sa im tak stanú aj ulice, príroda, vzťahy, iní ľudia, rieka, mobil, sociálne siete, čokoľvek. Kniha je len odrazový mostík do iných priestorov.

Mnohí tiež hovoria, že internet je náhrada reality. Nie je to tak, internet je normálna realita podobne ako cesta, po ktorej chodíme, strom, ktorý míňame. Preto ju treba spracovať, pochopiť a využiť. A o to sa snaží aj môj manuál.

Pre aké deti je určený?

Každé dieťa je iné, ohraničenie je flexibilné od piatich do asi štrnástich rokov.

Na vydanie knihy ste zvolili cestu crowdfundingu. Na Startlabe ste chceli na knihu vyzbierať 5000 eur, 18 dní pred skončením zbierky už máte viac ako 18-tisíc eur. Čo s nimi urobíte?

Záujem ľudí ma dojíma, veľmi si to cením. Ukazuje to, že je tu hlad po takomto koncepte. Pri 5000 eurách by sme mohli vydať tisíc kusov, teraz ich bude môcť byť viac. Môžeme ísť do farebného prevedenia, zároveň budeme môcť vydať aj pracovný zošit a manuál pre rodičov i učiteľov.

Chystáme aj plagát, v detskom jazyku poster, ktorý ich bude motivovať a inšpirovať.  Nadväzovať môžu rôzne iné užitočné veci, ktoré to učenie posunú ďalej – aplikácia, chatbot, čokoľvek. Mám toľko nápadov, že pokryť ich finančne všetky aj tak nedokážeme.

Tvrdíte, že honorár si zo zbierky nebudete uplatňovať. Prečo to robíte zadarmo?

Lebo získam oveľa viac. Napríklad množinu priaznivcov, s ktorými už teraz komunikujeme. A ak sa potom knihy budú predávať, z ich predaja budem mať klasický honorár, ktorý, mimochodom, investujem do ďalších pedagogických kníh.

V konečnom dôsledku to teda nerobím zadarmo, hoci zo samotnej zbierky nevezmem ani cent. To je inak ďalšia vec, ktorú chcem deti učiť – že nič na svete nie je zadarmo. Že každý musí byť za svoju prácu poctivo zaplatený a že tak je to spravodlivé. Vidíte, na vyučovanie sa dá využiť naozaj všetko.