⏰ NASTAL ČAS NA ZMENU PRACOVNÉHO ČASU
Okolo 4-dňového pracovného času je ešte v Európe veľa nevyjasnených otázok. O to dôležitejšie je otvoriť k zmene nastavenia systému pracovného času aj na Slovensku verejnú diskusiu. Túto tému som otvorila už pred pandémiou, avšak koronakríza ukázala, že iniciácia serióznej diskusie je o to akútnejšia. Skracovanie pracovného času sa v každom prípade musí uskutočniť s ohľadom na záujmy zamestnancov.

Na Slovensku je automatizáciou ohrozená až tretina pracovných miest. Skracovanie pracovného času je preto jedným z nástrojov, ako udržať zamestnanosť pri nižšom počte pracovných pozícií. Skúsenosti zo zahraničia ukazujú, že okrem zvýšenia kvality života ľudí, skracovanie pracovného času vedie k tomu, že zamestnanci odvedú svoju robotu efektívnejšie a zvládnu jej viac. Na Slovensku je táto téma o to aktuálnejšia, pretože patríme medzi krajiny, kde sa pracuje výrazne viac ako v mnohých krajinách Európy.

Pracovať päť dní do týždňa, osem hodín denne, alebo štyridsať hodín týždenne je spoločenská dohoda, ku ktorej sme ako spoločnosť dospeli dlhoročným a turbulentným vývojom. Ten odštartovala priemyselná revolúcia a posledné zásadné zmeny sme zažili pred sto rokmi po zavedení osemhodinového pracovného času a pred šesťdesiatimi rokmi po zrušení pracovných sobôt.

Tvrdiť, že pracovný čas sa už nemôže skracovať sa dá prirovnať so situáciou anómie, ktorú popísal Émile Durkheim po skončení feudalizmu. Aj vtedy mnohí tvrdili, že feudalizmus je najlepší systém, ktorý bol overený storočiami a najlepšie by bolo nič nemeniť. Zo strachu pred neistou budúcnosťou sa utiekali k istotám feudalizmu, ktoré rozmetal na prach vývoj spoločnosti.

Podobne ako na začiatku priemyselnej revolúcie, Luditi rozbíjali tkáčske stroje, pretože mnohí z týchto remeselníkov prišli o živobytie a ďalší sa báli, že oň prídu. Nové továrenské tkáčske stroje vytlačili z trhu malé domáce dielne a zneistili dovtedajší život malých tkáčov. Povstanie, ktoré začalo v anglickom Nothinghame v roku 1811, trvalo až do roku 1816 a nakoniec bolo potlačené silou. Dnes máme množstvo nástrojov, ako sa takýmto sociálnym búrkam vyhnúť a nečakať, kým prepuknú.

Aj naša spoločnosť by si mala položiť otázku, či sa chceme posunúť, alebo radšej nie. Výhodou našej situácie a našej otázky, či skracovať pracovnú dobu, alebo nie, je fakt, že vieme, čo by sme od tejto zmeny mali očakávať a rovnako sa vieme oprieť o konkrétne empirické zistenia, o experimenty, ktoré prebehli, alebo o experimenty, ktoré na overenie predchádzajúcich vieme uskutočniť.

Aj napriek všetkým týmto výhodám, to či pracovnú dobu nakoniec reálne naozaj skrátime bude záležať od dvoch faktorov. Prvým je odvaha politickej reprezentácie a ich schopnosť prinášať odvážne a radikálne vízie pre spoločnosť. Druhým, omnoho dôležitejším faktorom bude schopnosť zamestnancov odolávať tlakom a strašeniu a zároveň odvaha a schopnosť vyvolať tlak na skracovanie pracovnej doby. Bez masovej podpory pracujúcich tejto myšlienke sa takáto zmena uskutoční len veľmi ťažko. Že to ide, dokazujú početné prípady celých sektorov v mnohých krajinách a mnohé firmy, kde už dnes skrátený pracovný čas majú.

Táto publikácia by mala byť malým príspevkom do diskusie a zároveň zdrojom informácií pre masy pracujúcich, ktorí sú mnohokrát zastrašovaní znižovaním miezd a stratou zamestnania. V mainstreamových médiách počúvame dookola, ako sa takáto zmena nedá uskutočniť. Môžeme si v nich prečítať milión dôvodov prečo to nejde, no málokedy si však prečítame, ako by to šlo, aj napriek úspešným príkladom.

Taktiež by táto publikácia mala byť aj akýmsi informačným zdrojom pre publicistov, ktorí sa v našich médiách tejto téme venujú, no zväčša dávajú priestor odporcom skracovania pracovného času, alebo zástupcom libertariánskych ekonomických think-tankov.